Japonsko deň jedenásty

Dnes mal byť kľudný a ničím nerušený deň na odpočinok od kráčania lebo predpoveď bola 99% pravdepodobnosť dažďa. Mali sme len voľáko na stanici lístok na shinkansen kúpiť a všeobecne sa len tak motkať okolo hotela.

Ale nepredbiehajme.

Vyrazili sme okolo desiatej smerom k metro stanici a like a boss si kúpili lístok v automate bez prepnutia do angličtiny :-) dve stanice, vystupujeme na Kyoto station. Nabiehame do JR** a otŕčame naše klobásou navoňané JR pasy dievčine že steme lístky do Hiroshimy. Dievčina že teda nedbá a budeme prestupovať v Shin-Osake a potom hop do Hiroshimy. Lístky kúpene akorát sme dostali PMH* turbo 8000 a že sa napapáme na stanici. Nastalo niekoľko zistení. Kyoto station je kurwa veľká stanica (a pod ňou obchodné centrum zhruba vo veľkosti Nitrianskych Mlynov), ideme pozret opičky na kraj Kyota lebo tam ide JR vlak kerý máme vďaka pasom zadara a ešte že si dáme sendvič od Subway. Ten sendvič sme si nakoniec aj dali, ale teraz nás značenie doviedlo k lokálnej smažiarni takých asi päťcentimetrových gulí ktoré vyzerali velice fajn a týpek ich robil velice šikovne takými dvomi špičkami tak reku dám si 16 lebo somhladný, Courage naložil 8 a chcel som započať toto prvé jedlo dňa. Ale ejhľa papanica bola vrelá jag sviňa takže nastalo zopár zábavných okamihov s paličkami a presúvaním gulí dokola. Dievčička si ináč myslela že tých 16 gulí je pre nás oboch a dala mi na to aj druhé paličky :-) a samozrejme sme zistili že gule boli plnené kúskami chobitnice, ale nebolo to zlé len také gumovejšie. Asi neboli na stáži u Jira a jeho sushi reštiky kde by ich naučil chobotničky masíruvať aby neboli gumové :-) Spokojne napapaný sa hýbeme smerom na perón aby sme nasadli do vláčika smerom k monkey záhrade. Začína masívne pršať a vláčik sa pohýňa. Dnes len zopár zastávok tak len kukám do mobilu ako skoro všetcia naokolo. Vystupujeme a dážď dosahuje dnešné maximum. Courage zisťuje že pláštenka nestačí a zastavujeme pri prvom obchode s dáždnikmi. Vychádza rehotajúc sa na plnú hubu, lebo v snahe nadviazať konverzáciu zadelil predavačke mokrý ako myš prvé slovo na ktoré si spomenul "Ame"*** a otrčil jej dáždnik ktorý si vybral, na čo sa vraj predavačka tiež rozosmiala :-) poberáme sa ďalej a dochádzame k rieke s nejakým veľmi známym mostom a velice atmosferickými horami v mrakoch. Prechádzame mostíkom a rozhodujeme sa medzi "great view" a opičkami. Skúšame cestu okolo rieky prechádzame celkom ďalako že aj lokálny japonci po nás kukajú, otáčame a nabiehame k opičkám. Tete dáme 500¥ a začíname šlapať do kopčeka, ktorý sa razom mení na schody jak do nepálskeho chrámu niekde v himalájach. Prechádza štvrť hodina a po opičkách ani chýru ani slychu. Nečudo veď prší, turistov tu je tiež minimálne. Vyšlapávame hore náučným chodníkom na plošinu a opičiek je zrazu naokolo celkom veľká kopa. Majú tu takú miestnosť tak sa schovávame pred dažďom a robíme prvé foto opičiek, skoro prichádzam o telefón ale našťastie držím pevnejšie. Courage vychádza von a robí veľmo pekné foto tak sa po chvíli poberám tiež von. Nacvakané ideme opäť dole kopcom. Sme zasraní od ílovitej pôdy ktorá tu je a stretávame odhodlaného kraba (dôkaz vo fotkách) ďaleko v lese na ceste niekam. Nachádzame kopu obchodov špecializovaných na všeličo vrátane paličiek. Sú tam dostať velice fajnové paličky za zhruba 210€ :-) neviem že či to má byť výstavný kus alebo sa s nimi aj smie jesť. Na stanici dávame rozhodnutie nájsť jeden budo shop pri NiJo hrade,nie sme úspešný ale nachádzame obchod s mečmi a to celkom drahými (1500€ zhruba). Kráčame ďalej nachádzame Subway s hrajúcou jazzovou muzičkou a natláčame po dnešnej výdatnej prechádzke. Zastavujem sa ešte v kimono shope, ale ceny ma celkom odradia od nákupu. Dorážame opäť uchodení a unavení ale vcelku spokojný ako sa to celé dnes vyvrbilo. Zajtra smer Hiroshima shinkansenom

Powering off

* - PMH - pocity mučivého hladu

** - JR - japanese railways

*** - Ame - "dážď"

Japonsko deň desiaty

Dnešný cieľ je Nara. Ranné vstávanie bez budíku, obliecť a nalačno hopnúť na ulicu medzi polovypnutých Kyoťanov. Metrom na hlavnú stanicu krátke overenie odchodov vlakov a rýchly presun na perón 10, keďže vlak ide o 3 minúty. Naskakujeme medzi poslednými a dávame sa na nie veľmi dlhú cestu starším vláčikom. Noise cancelling funguje, hodina aj pol prechádza aj za zvukov Mobyho (Extreme ways). Výstup v Nara, hádžeme oko na staničnú mapu, treba ísť len na západ. Keďže máme skoro desať hodín a sme bez raňajok, muzikanti sa začínajú ozývať že kedy bude niečo pod zub. Kotvíme v skoro náhodne vybratom podniku a prekvapivo zisťujem že majú velice fajnovú kávu. Po preštudovaní jedálneho lístku je jasné prečo niekoľko baristov sú lokálni šampióni. Btw zdá sa že tu dosť frčí vacuum pot. Dopapáme raňajky pokračujeme smerom do kopca. Prichádzame na prvé väčšie nádvorie a už tu máme prvé jelene zatiaľ len zvedavo pokukujú že WTF ďalší turisti, ale akonáhle zakúpim originál stýl "deer cookies" zadrapávajú parožkami do nohavíc dožadujúc sa koláčika (alebo piškóty či čo to je). Pokál sú koláčiky akýkoľvek odpor je zbytočný a preto sa rýchlo zbavujem posledných a rezkým krokom pokračujeme ďalej. Po chvíli už iba čoraz viacej jeleňov a obchodíkov so suvenírmi. Prichádzame k veľmi veľkej drevenej bráne zdraviac okolité detváky po slovensky a z celej sily (TM) dúfajúc že zasejeme semä slovanstva i do týchto ďalekých ázijských krajov. Za bránou sa nachádza ešte väčší drevený chrám, ktorý je vraj najväčšou drevenou stavbou na svete. Verím im. Vnútri majú über veľkého budhu ešte vačšého ako sme videli v kamakure (ale tam bol voľne ložený v prírode). Dávame si fotografické kolečko a ideme ďalej do kopca smejúc sa na američanoch oblečených v yukate čo je niečo ako miestne tepláky na doma :-) ale chalan sa tváril masívne drsne aj s ponožkami v sandáloch. Prechádzame cez zopár chrámov, malý nákup suvenírov a padáme naspák do Kyota. Vystupujeme čosika skorej lebo chceme hodiť oko na Fushimi Inari Shrine inými slovami také tie bráničky natreté na oranžovo a je ich strašne veľa. Začíname stúpať do kopca hneď pri stanici a zastavujem sa až skoro úplne hore na kopci. Bráničky sú úplne všade a mám ich pravdepodobne dosť na celý život :-) keďže celkom seriózne popršieva zberáme sa smer hotel -> táckareň -> hotel -> kúpelka -> posteľ -> v telke ide divadlo Nō, dávame pevo aby sme to prežili.

Zajtra očakávam kľudný deň pretože bude pršať. 

Powering off

Japonsko deň deviaty

Ranné neskoré zobudenie, kontrola plánu (zlatý pavilón, zenová záhrada a keď vydá tak aj manga múzeum). Pešo hľadáme najbližšiu stanicu metra. Lúštime automat ktorý je o dosť starší ako tie v Tokiu ale Courage zapína turbo translator chip a všetko je v klídku. Metro chodí v o dosť menších intervaloch a je aj staršie. Každopádne cieľová stanica v blízkosti zlatého pavilónu je určená a tak nasadáme. Po vystúpení zisťujeme že sa treba vydať na západ a tak pochodujeme neznámymi ulicami až sa nám zdá že papierová mapa ktorú máme k dispozícii je veľmi klamlivá čo sa vzdialeností týka. Dorážame k pavilónu (500¥) a zaraďujeme sa do davu turistov. Kráčame si celkom peknou záhradkou keď nás zrazu ujo strážnik upozorňuje na photo stay tak sa lepšie prizriem a ľaľa ho zlatý pavilón v úplne fotogenickej scenérii. Fotíme jak sa dá len tripod je zakázané používať. Presúvame sa krížom cez záhradku okolo jazera kde je celá kopa japonských kaprov. Potom hore do kopca a máme tu exit through a gift shop tak kupujem zopár darčekov a mizneme z chládku stromov znova do rozpáleného asfaltu. Ďalšia zastávka - najznámejšia zenová záhrada v Japonsku. Courage vie názov a všetky tie veci okolo ja len viem že tá kamenná časť obsahuje 15 kameňov a že sa mi to lúbilo prevelice hoci to pre niekoho môže byť až príliš strohé. Opäť východ cez darčekové a poberáme sa smer opičí park. V turbo teple smerom do kopca meníme rozhodnutie, kašleme na opice a ideme do centra autobusom. Zisťujem že bus v Kyote = metro v Tokyu. Dorážame do centra a vydávame sa smer International Manga Museum Kyoto. Vstup 800¥ a móžeme neobmedzene hádzať oko na tisíce manga bookov všade naokolo. Lokálny tu majú pernamentky a berú si knižky na dvor kde ich vyvaľujúc sa na umelej tráve čítajú. Skoro všade je zakázané fotiť kôli autorským právam. Bonusovo chytáme výstavu 10 rokov retrospektívy Katsuya Terada a tým pádom aj miestnosť plnú obrovských printov jeho tvorby a druhú plnú rôznych skečov. A ešte aj výstavu SketchTravel čo bol nápad dvoch kresličov zobrať prázdny skeč book a dávať ho postupne artistom s ktorými boli nejako prepojený že nech čosi nakreslia. Výsledkome je knižka ktorú som si zakúpil plus zopár ďalších drobostí. Presviečam Couraga na kino a ideme na Iron Man 3 s japonskými titlami do miestneho multiplexu Movix. Courage cestou kupuje kimono na také to domáce žuvanie ja zatiaľ obdivujem lokálne gitarové obchody. Padáme na hotel zaniesť veci a potom zrýchleným pochodom späť do kina. Dochádzam akorát na reklamu Pacific Rim kde je trailer uvedený osobne režisérom. Vlastne všetky dôležité trailery sú takto uvádzané. Plus obligátna reklama a film môže začať. Zážitok je over 9000 ++ hlavne kôli zvuku ktorý je naozaj úplne parádny. Cinemax s plátnom zlepeným lepiacou páskou a zlým zvukom by sa schoval zahnbený do kúta. Mali by sa troška poučiť ako to ma vyzerať správne. Svetlá sa v kine zažínajú až po skončení titulkov (celých) a traileroch ktoré sú po filme čo ma ako filmového fanúšika celkom potešilo a samozrejme sa nikto nezdvihol a neodišiel okrem nejakých pravdepodobne američanov. Pochod do hotela, pevo, písanie posteľ.

Zajtra Nara

Powering off :-) 

Japonsko deň ôsmy

Kyoto walk tour. Zobudenie o štandardnej deviatej hodine očistiť kly a móžeme do mesta smerom na sever. Objavujeme starú Kyótsku štvrť a mierime  na západ. Po chvíli sa ocitáme v najstaršej zenovej záhrade v Kyote platíme 500¥ sme donútení vyzuť sa a môžme dnu. Záhrada je naparádu aj s interiérom chrámu. Na pochodovanie po vonku máme krásne červené papučky :-) fotím photosynthom twin dragon temple a všetky tie zenové veci a múdra. Ochutnávame veľmi haluzný čaj , robíme turistické nákupy. Pokračujeme v explorovaní Kyota a nachádzame rôzne chrámové komplexy čo nieje nezvyčajné keďže Kyoto prežilo WWII bez bombardovania. Padározhodnutie natlačiť nejakú papanicu. Prvá lokálna táckareň ponúka komplet noodles menu za 500¥, nezaváhame a už vnútri tlačíme do hlavy. Spokojnosť 3000, PMH zažehnané, kurz náhodný :-) nasleduje ďalší chrámový komplex s najväčším chrámom v rekonštrukcii čo znamená že japonci vystavajú okolo rekonštruovanej stavby novú budovu aby mali svätý pokoj pri rekonštrukcii. Objavuje sa Couragov odveký nepriateľ - schody a je ich veľa. Stretávame kopu detí v žltých čapiciach čo na epických schodoch vyzerá celkom zábavne a neskôr asi 200 študentov sediacich na zemi a čakajúcich na spolužiakov. Uchidený nasadzujeme smer Kyoto Imperial palace nevediac že po príchode zistíme že treba povolenie na vstup ktoré je možné získať jedine niekde v centre mesta :-) = zbytočná cesta. Dávam slížovú polievku a ideme hodiť oko na Manga international museum ktoré je samozrejme zavreté keďže je streda a my sme si preventívne nepozreli otváracie hodiny. Skúšame ešte NiJo hrad ktorý je chvalabohu otvorený takže snaha nebola márna. Záhrada opäť na parádu telefonát domov že sme OK a dávame homerun do hotela kde ma očakáva japonská single malt. Neni to zlé ale bolo už aj lepšie :-) 

Powering off

Japonsko deň siedmy

Deň začal zvonením troch budíkov o 7:00 aby sme nezmeškali náš krásny Shinkansen Hikari 465 do Kyota. Pobaliť pokukať či sa čosika nezabudlo, znova pozreť a pri odchode ešte naposledy. Veľa zdvorilostí, papáčko a svižným krokom na stanicu. Mierne kufrovanie so smerom na Tokyo railway station prestup z plného do ešte plnšieho metra. Tokyo Railway smer shinkansen prestupisko pečiatka do JR pass a hačať si na kresielka. Miško zistil že sme nejako zle pokotvili tak hupkom na informácie -> redirect 303 od sprievodcu na správny smer chvíľkové čakanie na peróne a už sa hrnieme dnu. Couraga vykopne akýsi japončík z miesta a tak zisťujeme že sedíme za sebou. Neni čas zisťovať kto je kto vlak sa hýbe. Zapínam noise cancelling a vytrvávam s ním s občasnými prestávkami až do Kyota. Výhľad na Fuji má sfotený Courage ja som to nejako prepásol sediac medzi dvomi japončíkmi pracujúcimi aj vo vlaku. Po dva a pol hodine vystupujeme v Kyote. Opäť haluzenie so smerom a hľadáme hotel. Zas problémy s Wifi na mobile kôli slabej anténe tak vyťahujem jápad a konečne nachádzam hotelík. Márna radosť Miško už ho stihol objaviť skorej tak sa už len donavigovávame a zisťujeme že check in až o 14:00 reku dobre zložíme vaky a sypeme k nejakej lokálnej táckarni. Dlábnem ryžu a nejaké mäso a móžme ísť späť na hotel. Registrácia v poriadku vyplatené hýbeme sa na izbu. Courage je happy že má konečne normálnu posteľ, a objavil že ako prezliekací šat tu je domáce kimono. Holt 4* hotel za dobrý peňáz z booking.com chvíľková siesta a vyrážame na krátky prieskum. Dávame prechádku imperial palácovým parkom a prechádzame uličkami smerom k vytypovanému kafé (Cafe Bibliotic Hello!) zasmažím risotto a kapučíno dopisujem denníček a asi pojdeme na kute keďže zajtra chceme dať tour de Kyoto. Btw. Totok mesto sa mi páči omnoho viac ako Tokyo. Asi kôli vačšiemu kľudu napriek jeho veľkosti.

Japonsko deň šiesty

Gundam mission.
Naše každodenné predsavzatie o skorom vstávaní sme skoro splnili. Sekli sme sa asi o dve hodiny. Chceli sme vidieť Imperiálny palác, ale na mieste sme zistili že počas sviatku je zavretý. Spravili sme zopár fotečiek zavretej brány a dali aspoň masívnu prechádzku okolo Chioda parku kde behalo dokolečka asi milión ľudí (aaaaaaargh!!!! Jag by som si s nimi dal kolečko :-/ ) potom sme zbadali odbočku k hale Budokan a science múzeu. Pri Budokane bol zasek dav kôli nejakej lokálnej (rozumej japonskej) ultra populárnej rockovej kapele "A man on the mission" o ktorej som samozrejme nikdy nič nepočul :-) ale aj cheloško ktorého sme sa na to pýtali bol nadšený takže sú zrejme počúvateľní.

Science múzeum (600¥) je skôr edukačná záležitosť ako múzeum, ale páčilo sa. Kopu vychytávok by mohli naše múzeá okopírovať. Každé poschodie (dohromady ich boľo päť) malo inú tému - mechanika, optika, biológia, energia, atď. Strávili sme tam asi dve hoďky a potom šup ho smerom ku Gundamovi v Daibe. Najprv mierne kufrovanie ma Shimbashi station lebo sme netušili ako pokračovať ďalej, ale nakoniec nám jedna staršia pani poradila že treba ísť von a hodiť oko na schody oproti kde trónila značka U (monorail vláčik) ktorá naozaj v metre nebola anikde ani šípka smerom k nej. Monorail je asi najdrahší spôsob prepravy v Tokyu, ale do Daiby sa ináč hromadne nedá dostať. Prechádzáe cez Rainbow bridge a ocitáme sa v masívnom nákupnom a relaxačnom centre Tokya s mega výhľadom na všetky tie veže mosty a budovy plus trocha zálivu k tomu. Pýtame sa dievok na Gundama a mal by stáť pred nákupným centrom Diver Tokyo. Kráčame asi 5 minút, Gundam na dohľad, pod ním nejaký boyband koncertuje o 106 a dav fanúšikov freneticky máva do taktu. Fotíme spredu zozadu a máme ešte jeden plán ísť do kina, ideálne na Iron Man 3. Bohužiaľ free wifi sú nám neni naklonené tak sa poberáme do Shinjuku kde by mala by celkom kopa kín. Zastavujeme v Ginze a skúšame nájsť Jirovu sushi reštauráciu avšak nie sme úspešní :-/ po pol hodine krúženia okolo v snahe nájsť vchod to vzdávame a presúvame sa do Shinjuku niečo natlačiť a skúsiť násť info o kinách, po pochybných ponukách v zadnejších uličkách radšej kotvíme v Burger Kingu. Lístok do kina v multiplexe stojí bratku 2000¥ čo je troška prehnanejšie ako sme očakávali takže kino zavrhujeme a sypeme na Suidobashi do hotela. Nakopávam wifi (na x-tý pokus) a uploadujem všetky fotky a texty nazberané v gadgetoch. Na zajtra máme tiket na Shinkansen smerom do Kyota tak uvidíme č z toho strojvodca vyžmýka :-)

Powering off

Japonsko deň piaty

Dnešný deň ideme hodiť oko do Iwamy. Mlo by tu byť prvé aikido dojo a dokonca by sa v ňom malo ešte cvičiť. Courage ako správny vlakový odborník vyberá trasu a momentálne sedíme vo vláčiku oproti zopár hráčom univerzitného futbalovému klubu Tokyo Gakugei. Testujem nové noise cancelling sluchátka a som veľmi nadšený ich schopnosťou odfiltrovať skoro všetok hluk naokolo :-) Po asi dvoch hodinách dorážame do Iwamy kde je božský kľud vidieka. A Ó Senseova socha hneď vedľa stanice takže hneď vieme že sme správne. Séria fotiek pri buste a kontrola pozície shriny a vyrážame. Cestou sú postavené stĺpiky s fotkou a textom. Predpokladáme nejaké fakty zo života. Dorážame k shrine so sochou a hneď vedľa vidíme aj Aikido školu. Ďalšia séria fotiek plus prišla nejaká japonská trojčlenná rodina hodiť oko a vzdať pocty. Objavujeme parčík vedľa a s ním aj Iwama Aikido dojo originál štýl aj s jedným Uchideshi ktorého meno si nanešťastie nepamatám ale vraj už tam fičí zopár správnych mesiacov. Tri tréningy denne. Ohmatali sme si aj lokálne tatami a je to tvrdé ako fras (ryžové listy). Máme nafotené aj O Senseiove knižky a veci čo zostali. Dojo vedie Saito sensei a škola vedľa je jeho syna. Pýtam sa na nejaké jedlo naokolo a cheloš hovorí že sushi čo by mala mať Saitova dcéra :-) tak reku sushi je fajn a ideme na to akorát s čistými japoncami neviem ani porádne ahoj povedať tak sme cheloša poprosili že či za nás neprehodí zopár zdvorilostí. Samotné papanie bol tiež celkom zážitok keďže niektoré chobotničky som ešte netlačil :-) Courage bol nejaký nesvoj že či to bude OK ale zatiaľ sa zdá že sme v poriadku a tak to aj zostane. Vyrážame vlakom naspák a skúšame ako veľmi si vedľa nás nebudú sadať, ale keď došlo miesto tak sa nejako ukludnili a hačali si aj k nám. Po výstupe v Tokyu chceme ísť do lokálneho parku, ale zbadáme tabuľu Národné muzeum a to mení naše plány. Krátke intermenzo s green tea a melónovou zmrzlinou a o 600¥ ľahší kráčame dnu a hádžeme oko na mečíky, tanieriky, vázičky a pergameny z dávnych časov. Fotíme kde sa dá, len občas je pri exponáte nakreslené nefotiť tak to rešpektujeme. Po východe dávame prechádzku k hotelu a kupujem pevo plus penu na holenie aby som krásny a nádherný a ešte v nejakom obchodíku nafasujem bento box s kuraťom a ryžou ( omnomnom). Večer zakončený sledovaním Biohazard IV v japončine čím Courage zase postúpil minimálne o dva levely v Otaku hierarchii

Powering off

Japonsko deň štvrtý

Dnešný plán bol vcelku jednoduchý, zhliadnuť pobrežie, najväčšieho budhu v japonsku a celkovo pochodiť Kamakuru. Quest začal prvým použitím JR pasu kde si človek pripadá ako najvačší pán až pokiaľ nezažije vlakovú tlačenicu počas Golden weeku. Kamakura je vraj veľmi obľúbená destinácia a keďže sú 4 dni voľna tak bolo zadžgané ako v autobuse v mlynskej doline. A samozrejme pristupovali ďalší. Všetci sa samozrejme rozhodli vystúpiť v Kamakure. Pokračujeme s prúdom ľudí smerom k pobrežiu. Robím panoramatické fotóze zbierame mušličky na pláži a poberáme sa ďalej v queste nájsť najväčšieho budhu v japonsku. Medzitým zastavujeme v rôznych shrinoch a križujeme nejakú lokálnu električku ktorá je pravdepodobne veľmi populárna lebo ju všetci fotia. Ukradneme jej dušu niekoľkokrát a dupeme ďalej do kopca. Zbadám automat s pivom tak reku vyskúšam zas nejaké nové. Pribieha teta a zasúva svoje ID do automatu lebo ináč pevo nebude. Dostávam celkom slušný citrónový radler, oskar pridáva ďalší. Opäť prichádzame k pobrežiu, pokukáme okolie a sypeme podľa inštrukcí tety naspak k budhovi. Dav ľudí sa zvacšuje ale stále máme dobrý výhľad :-) budha access stojí 200¥. 12 ton kovu si sedí spokojne uprostred záhrady a ľudia naokolo sú mu ukradnutý. Zisťujeme že je to vlastne mecha budha lebo vzadu ma hranaté výfuky len je akorát 800 rokov vypnutý. Pred vstupom sme ešte zhliadli odbočku k chrámu Kannon tak znova šupujeme do kopca. Cestou kupujeme "peace flute" štandardnú flutičku akorát z bambusu. Budeme môcť ľuďom vo vlaku pekne liezť na nervy. Chrám Kannon vyzerá veľmi na parádu a jetu najsamlepšejší výhľad na Kamakuru. Odchádzame naplnení osvietením a chceme skúsiť running sushi. Nachádzame reštiku ale plná a po x minútach čakania sa ideme opäť tlačiť do vlaku smerom do stredu Tokya. Suidobashi nás víta so známym zvukom "Phew - Phew" na semaforoch. Rozhodnutie padá na pizzu lebo sa nám už nikde nechce ísť. Chalaň nám lámanou angličtinou vysvetľuje akúže to vlastne majú pizzu. Skúšam prosciutto Courage nakladá štyri syry. Pizza je úplne mega aj na talianske štandardy, chalani evidentne spravili veľa koláčových grafov na tému chuť talianskej pizze a cesto a jeho miesenie.

Dopísané vo vlaku cestou do Iwamy, kde by sa malo nachádzat prvé Aikido dojo