utorok, mája 14, 2013

Japonsko deň štrnásty

Dnes tradične pomalý rozbeh dňa. Vláčikom do Iwakuni, konečne rozčítavam Kotletov Mega Hustý Nářez, premýšľame či nevystúpime už v Miyajame a nepôjdeme znova na ostrov. Pokračujeme a ocitáme sa na Iwakumi stanici, prestupujeme na knight rider autobus, vystupujeme pri drevenom moste so schodami za ktorého prejdenie ešte aj mosíme platiť. Po prekročení na nás hričia tety nech si dáme zmrzku u nich, zmrzline odolávam ale dávam si nejaký lokálny zemiakový smažák s mäsom. Nachádzame nejaké dóležité sochy majstrov meča, Courage je vytešený, robíme foto a pomaly sa sunieme k lanovke. Tešíme sa na hrad nad mestom v ktorom je výstava mečov takže fotostream ( teraz rozdelený na dve časti) bude plný železa, kameňov a panorám z kopca. Hrad bol zbúraný a neskôr opäť vystavaný nanovo, čiže žiadna historická stavba ale poctivá replika. Výhľad z kopca je opäť úchvatný krátka prechádzka lesíkom k hradu. Hneď vo dverách nás plesne do očí dvojmetrové odachi ako vystrihnuté z nejakého anime seriálu. Dupoceme po schodoch vyššie a vyššie a napokon sa doteperíme na vyhliadku. Robím 100 panorám, sklusávame dole kde si za 100¥ móžme pozreť hadov albínov a ešte stíhame hodiť oko na lokálny park. Cestou späť kupujeme prevelice dôležité lístky v Lawson Store do Ghibli múzea v Tokiu. bez lokálnej tety by sme túto procedúru nedali ani omylom. Nasadáme do vláčika, som Couragom presvečený, že je určite dobrým nápadom vystúpiť v Miyajame. Rozdeľujeme sa ja si idem do kaviarne hodiť jedno cappucino a ochutnať cheesecake plus počítať knižku, Courage si dáva kolečko po ostrove. Objavujem nové uličky, zasadám v kaviarni/pražiarni otváram knižku a cítim sa skoro ako doma. Beriem ešte jednu kávu na cestu vraciam sa k meeting pointu. Courage zostáva na západ slnka a ja si ešte dávam quest kúpiť kolečkový kufrík v meste. Dorážam späť do Hiroshimy, predlžujem krok a začínam preskakovať lokálnych, len aby som stihol otvorený obchod. Smola, obchod zavretý. Írečito zanadávam a hľadám náhradu. Prichádzam do nejakého strašného posh obchodu, kufor síce nemajú, ale aspoň ma nasmerujú do správnej budovy. Vyberám si z prvého výkladu cukrovinky čierny princ a žehličku pre pani Martu a už sa poberám s novým príručným kufrom späť do hotela. Ideme ešte skúsiť lokálnu taliansku cuisine a už aj spať lebo zajtra nás čaká zopár hodín v shinkansene do Tokya.

Powering off

Žiadne komentáre: