nedeľa, mája 19, 2013

Japonsko deň osemnásty cestovací

Budíček o 5:00 tokyo time. Spal som asi tri hoďky, rácham kávu z plechovky 2 ks a sypeme na stanicu. Lístok z automatu 160¥ (Asakusa - Ueno) sadáme do skoro prázdneho metra. Výstup na Ueno a presun na Keysei line čo je taká zrýchlená električka idúca okolo 200km/ hod smerom na Terminal 1 v Narita airport. Celé to trvá asi 40 minút (normálny vlak viac ako hodinu). Výstup na letisku, ukázať pas, presun na checkin v obrovskej hale. Chvíľa čakania odlifrovanie backpackov, prechádzame cez security check. Ako obvykle mám nejaký ten nožík vo vaku a dievčička ho neomylne vyberá z vaku. Našťastie žiadne zahadzovanie sa nekoná (štýl budapešť), ale som poslaný späť na checkin. Courage skontrolovaný vyčkáva aj s mojím už skontrolovaným kufrom. Dobieham na checkin, dievčička zalamuje rukami že samotný nožík sa nedá a batožina je už na ceste k lietadlu. Navrhujem poštu a som odprevadený až k najbližšiemu post ofisu, ktorý je ešte zavrený. 8:30 otvorenie odposielam nožík v obálke smerom na SK za 410¥ (cena aj s obálkou) a utekám späť. Nový sec check, prechádzam cez pasové a hýbem a smerom na gate 35. Nachádzam Couraga aj s kufrom, míňame posledné jeny. Opäť sedíme skoro úplne vzadu v lietadle, ale tentokrát mám QC15 tak let ubieha v pohode. 11,5 hodiny neskôr pristávame v Zurichu, pilot to práskne o zem dosť razantne. Prechádzame rukávom dnu sme smerovaný na transfer a čuduj sa svete nový security check! V tranzite ktorý je oddelený. Pokračujeme na vláčik, opäť hrajú švajčiarske ľudové plus búkanie kravičiek. Dávam cake is a lie plus kávu, presun do brány pre ZRH - BUD. Delay asi pol hoďku, a ešte bonusové čakanie v lietadle. Odliepame sa, fotím Alpy. Za hoďku sme v BUD. Už pri vyzdvihovaní batožiny vieme že sme doma. Batožina pohádzaná halabala na páse, bagážnici nesklamú a ráchajú všetko na kopu. Vychádzame von, stretávka s Mariánom a Peťom, nadávanie na maďarský parkovací systém ktorý je samozrejme len na hufnágely, kartou len v búdke ktorá ideálne nieje poriadne označená. Odchod smer SK. 24 hodín hore, zvítavačka krátke vybalenie vecí a šup spať.

piatok, mája 17, 2013

Japonsko deň sedemnásty

Epický deň, ktorý vyzeral úplne nevinne. Začal sa cestou do sumo múzea kde sme sa nanešťastie nedostali keďže lístky dnu sú súčasťou lístkov na zápas a tie sú veľmi drahé. Natlačili sme v staničnej reštike a pobrali sa smer Aikikai Hombu Dojo. Krátka zastávka v skyscraper district a kde nič tu nič na nás vyjukne budova Square Enix (SE). Nasledujúci cieľ máme, dokráčame k dojo, obligátna foto, dnu sa ani nenamáhame ísť. Späť k SE budove, Courage dáva china secret uličku a vystupujeme pri turbo originál obchode. Vnútorný dizajn pripomína vesmírnu loď všetci z osadenstva majú porty v ušiach. Sadáme na limonádu a zacapujem epický zmrzlinový pohár. Hádžeme oko na výstavku kresieb, krátky nákup (všetko pekelne drahé) a sypeme von. Nevieme čo s časom a tak sa poberáme smer rybí trh. Najviac živo je tu o piatej ráno teraz poobede tu už skoro nik nie je. Dávame zopár fotiek, odškrtávame destináciu a vyrážame nazdarboh dole ulicou smerom k nejakému kníhkupectvu. To sme síce aj našli, ale všetko v čaji tak len listujeme v štýle čísla päť a hýbeme sa ďalej. Narážame na Ginzu (megapredražená a vyhypovaná štvrť) a Courage navrhuje ešte raz skúsiť otočiť Jirovu reštiku. Roleta ktorá bola spustená je hore a my vstupujeme do ďalšej časti budovy a za rohom už vidíme známy vchod aj s Jirom vo vnútri. Courage dáva rýchle foto vybieha mierne nasraný cheloško a hovorí no inside foto. Tak reku dobre. Ideme do preč smer hotel. Krátky oddych ale bubnovanie nás ženie von a dobre robíme. Vonku máme nejaký fesťák, kde lokálny nosia serepetičky na pleciach dokola smerom k chrámu v asakuse. Užívame si epickú atmosféru ( http://www.youtube.com/watch?v=V3u5cznOpG0 )i keď naozaj netuším čo sa dialo. Dávame krátku večeru -> lawson -> hotel -> balíme premýšľam či dať power off alebo zostať hore


štvrtok, mája 16, 2013

Japonsko deň šestnásty

Prebudenie v mikroizbe, mikrosprcha a mikroumytie. Japonský život má aj svoje úskalia. Dnes nabiehame do Edo museum Tokyo, ktoré Courage označil ako fajnové keďže vo včerajších podvečerných hodinách stíhal okrem hladenia lístkov do Ghibli múzea ešte študovať turistických sprievodcov. Edo múzeum je ultra veľká budova o siedmych poschodiach, pričom vnútri schovali okrem iného repliku mosta, budovu divadla, kopu modelov domčekov, celého mesta, 1:1 modelov domov strednej vrstvy plus kopa dokumentov v čaji. Obrázky na obvyklom mieste ( ). PMH sa dostavilo s nečakanou silou a tak sa zastavujem v Café Riogoku Salala (šalala :-D ) a zakladám slížiky do foroty. Presúvame sa na JR stanicu najbližšiu a vďaka neprirodzene vysokým a rozmerným postavám v kimonách a šlapkách začíname tušiť že sme neďaleko sumo arény spojenej s múzeom, ktoré boli vytýčené ako zajtrajší cieľ. 

Preskakujeme z vlaku na vlak a ocitáme sa v pomerne tichej štvrti Mitaka kde sa nachádza dnešný main quest: Ghibli Museum. Tabuľky nás nenechávajú na pochybách a za kilometer aj 100m sa nachádzame pri budove múzea kde na nás číha Totoro v pokladni. Máme ešte kopu času tak sa motkáme naokolo. Nachádzam kaviareň / pražiareň a vyhlasujem čas na kávu. Courage sa ide ešte prejsť lebo nevie čo je dobré. Dávam si fajnový drip a k tomu bagetky zapečené so syrom. Oboje výborné, rohodujem sa zakúpiť si vzorky káv plus dripper s logom :-) dievka si vyhradzuje 10 minút na zabalenie. Dostávam (ako vlastne všade kde niečo kúpime) parádnu škatuľu ktorú budem musieť zlikvidovať keďže sa budem potrebovať zbaliť do lietadla. 

Dorážame ku Ghibli múzeu. Uvádzači nás navádzajú, lístok z Lawsona meníme na tri papieriky (samotná vstupenka, lístok do kina a brožúrka) a teta je veľmo prekvapená keď sa dozvie že až z ďalekého Slovenska sme merali cestu. Zákaz fotografovania platí úplne všade, čo mi je pripomenuté hneď v prvej miestnosti keďže návod na použitie múzea som nečítal. Múzeum samotné je úplne parádne, inšpirácia európou, francúzkom a ruskom! Je veľmi zrejmá a potvrdzovaná každým ďalším krokom. Celé múzeum je popretkávane rôznymi cestičkami, zákutiami a pre každého čo videl aspoň jeden film zo stále menovaného štúdia to je zážitok. Skrátim to. OKAMŽITE TAM CHOĎTE!!! Hneď jak sem dójdem nabudúce pôjdem tam zas. Exit through the gift shop, všetko originál a samozrejme patrične nacenené. Ale nikde inde tie veci asi nezoženiete. Odchádzame spokojní, nastavujeme autopilot na stanicu, ďalšia zastávka Harajuku. Tentokrát už nie kôli cosplay, ale kôli Meiji Shire ktorá sa nachádza na opačnej strane stanice. Začína nám pršať, ale to nás neodrádza a kráčame širokou cestou od tori k tori. Shrine je ako všetky ostatné. Tiché a kľudné miesto kde si môžte spokojne zatlieskať a minúť pár drobných na modlitbu keď to uznáte za vhodné. Kresťania sa majú čo učiť o časovej efektivite. Žiadne dlhé bohoslužby, keďže ktosi veľmi dávno vyryl prvý koláčový graf do hliny a tým ukázal, že ľud musí makať a nie sa zdržiavať v kostole. Ochdádzame po krátkom odpočinku na lavičke smerom k stanici. 
Courage nstoľuje quest for food. Nenamietam a po chvíli Courage nachádza running sushi, ktorým chce doplniť svoj quest list. Nemám nejako chuť, ale po chvíli sa vraciam a zasadám vedľa malej dievčičky s maminou a snaží sa ukázať veľkému gaijinovi ako sa to sushi má vlastne jesť :-) zapínam polovičnú rýchlosť a o chvíľu mám pri sebe naskladaných celkom dosť. Spokojný odchádzame za hlasného zdravenia celého personálu (zdravili tak úplne všetkých).

Stále poprchá a preto sa pomaly zberáme na hotel, ale cez Akihabaru, kde pozeráme ceny gamesiek a porovnávame s euróqpskymi cenami. Problém spočíva v čaji :-/ žiadna angličtina je pre mňa momentálne problém a tak upúšťam od akéhokoľvek nákupu. 
Krátka zastávka v Lawsone pre pevo a už kvasíme na matracoch. Courage zisťuje že sa mu páči J-rock a duševne sa pripravuje na dôstojné zastupovanie Aikido dojo Nitra v sumo aréne :-) 

Powering off

streda, mája 15, 2013

Japonsko deň Fifteen :-)

Cestovací deň. Po pár dňoch strávených v Hiroshime sa vraciame na počiatok našej japonskej cesty - Tokyo. Ranné vstanie, vypiť pevo, zbaliť vecae do fajného nového kufríka kolečkového s brzdou! a móžme ísť. Krátke raňajky v mekáči, nabehnúť na perón k superexpress Sakura, kúpiť nejakú papanicu  na cestu a vyrážame. Prestup v Shin-Osake na Hikari, sedieť ďalšie tri hoďky až na Tokyo main station. Zopár prestupov, vystupujeme na Asakusa station, presun k hotelu. Tentokrát dvojhviezda v japonskom štýle. To znamená matrac na zemi a kúpeľňa ešte menšia ako doteraz. Vyrážame flákať a po Tokyu, tlačíme lokálnu papanicu (mierne pikantné), ideme do Akihabary. Dávame kolečká po arkádach a občas vhodíme mincu a sledujeme miestnych nerdov jak drvia (video - http://www.youtube.com/watch?v=2UILfEdH5aw). Courage sa snaží získať nejakého plyšáka, neúspešne. Mne sa nedarí tiež, ale aspoň v novom Tekkene sa dostávam na LVL 4, kým automatu dójde že vlastne nič neviem a posiela mojich 100¥ do svojich útrob. Skúšame búchať bubny, ale na štyroch hviezdičkách obtiažnosti je to pre prvohráča nehrateľné. Hádžeme ešte oko na obchodíky a poberáme sa naspák do mikroizby.
Zajtra Ghibli múzeum.

Powering off

utorok, mája 14, 2013

Japonsko deň štrnásty

Dnes tradične pomalý rozbeh dňa. Vláčikom do Iwakuni, konečne rozčítavam Kotletov Mega Hustý Nářez, premýšľame či nevystúpime už v Miyajame a nepôjdeme znova na ostrov. Pokračujeme a ocitáme sa na Iwakumi stanici, prestupujeme na knight rider autobus, vystupujeme pri drevenom moste so schodami za ktorého prejdenie ešte aj mosíme platiť. Po prekročení na nás hričia tety nech si dáme zmrzku u nich, zmrzline odolávam ale dávam si nejaký lokálny zemiakový smažák s mäsom. Nachádzame nejaké dóležité sochy majstrov meča, Courage je vytešený, robíme foto a pomaly sa sunieme k lanovke. Tešíme sa na hrad nad mestom v ktorom je výstava mečov takže fotostream ( teraz rozdelený na dve časti) bude plný železa, kameňov a panorám z kopca. Hrad bol zbúraný a neskôr opäť vystavaný nanovo, čiže žiadna historická stavba ale poctivá replika. Výhľad z kopca je opäť úchvatný krátka prechádzka lesíkom k hradu. Hneď vo dverách nás plesne do očí dvojmetrové odachi ako vystrihnuté z nejakého anime seriálu. Dupoceme po schodoch vyššie a vyššie a napokon sa doteperíme na vyhliadku. Robím 100 panorám, sklusávame dole kde si za 100¥ móžme pozreť hadov albínov a ešte stíhame hodiť oko na lokálny park. Cestou späť kupujeme prevelice dôležité lístky v Lawson Store do Ghibli múzea v Tokiu. bez lokálnej tety by sme túto procedúru nedali ani omylom. Nasadáme do vláčika, som Couragom presvečený, že je určite dobrým nápadom vystúpiť v Miyajame. Rozdeľujeme sa ja si idem do kaviarne hodiť jedno cappucino a ochutnať cheesecake plus počítať knižku, Courage si dáva kolečko po ostrove. Objavujem nové uličky, zasadám v kaviarni/pražiarni otváram knižku a cítim sa skoro ako doma. Beriem ešte jednu kávu na cestu vraciam sa k meeting pointu. Courage zostáva na západ slnka a ja si ešte dávam quest kúpiť kolečkový kufrík v meste. Dorážam späť do Hiroshimy, predlžujem krok a začínam preskakovať lokálnych, len aby som stihol otvorený obchod. Smola, obchod zavretý. Írečito zanadávam a hľadám náhradu. Prichádzam do nejakého strašného posh obchodu, kufor síce nemajú, ale aspoň ma nasmerujú do správnej budovy. Vyberám si z prvého výkladu cukrovinky čierny princ a žehličku pre pani Martu a už sa poberám s novým príručným kufrom späť do hotela. Ideme ešte skúsiť lokálnu taliansku cuisine a už aj spať lebo zajtra nás čaká zopár hodín v shinkansene do Tokya.

Powering off

pondelok, mája 13, 2013

Japonsko deň trinásty

Ranné vstávanie oddialené. Dnešný cieľ ,ostrov Myiajama. Presun na Hiroshima station, obzerám sa dokola čo by som si dal pod zub (všetko vyzerá mega lákavo keď človek ešte nejedol), ale keďže nám akorát ide vlak tak predpokladám že natlačíme po príchode. Dorážame na cieľovú stanicu krátky presun podchodom ku kompe. Keďže máme naše obľúbené a niekoľkokrát vychvaľované JR pasy máme kompu zadara. Prvé panorámy z loďky, zbadám main Tori vo vode a zatiaľ nevyzerá nejako extra ale ostrov sa celkom pozdáva na prvý i druhý pohľad. Vysadačka a začína dnešná prechádzka tam (na kopec) a zase spiatky s malými odbočkami. V prvom rade miestna turisticko predajná ulička. Badám prvé okonomiyaki, ale ešte nie som presvedčený. Míňame rozne lakocinky prichádzame k hlavnej Tori a končíme pri oranžovom chráme aj so srnkami (tieto nedobiedzajú ako v Nara). Vstup tuším 500¥ hádžem všeobecné oko a hlavne fotím tori z lepšieho uhla. Prichádzame na malé námestíčko a Couraga chytá hlad. Začíname quest for food. Vraciame sa miernou okľukou na turistickú uličku a tentokrát už neomylne vchádzam do miestnej reštiky so špecializáciou na okonomiyaki. Je to vlastne taký lokálny maglajz robený na platni. Základ je tenká vrstva riedkeho múčneho cesta, kapusta, slanina, nudle, vajce, nejaká omáčka a korenie. Celé sa to obracia aby sa to veľmi nemiešalo (hiroshimská verzia) a potom sa zacapí na tanier nakrájané na niekoľko častí aby to bolo požívateľné palicami. Kým si fotím prípravu (sedím pri bare), tetuška mi podáva nejaké hlavolamy nech sa zbytočne nenudím, nepoznal som ich obtiažnosť ale dávam ich dva do 5 minút ( hlavolamy ma bavia) tretí nestíham lebo papanica je hotová :-) zapíjam miestnym čapákom, ktorý chutí celkom fajn a pomaly natláčam. Chuť velice fajnová, šecko naporádku. Okonomiyaki approved. Vychádzam von, Courage má akési pirohy plnené mäsom a nechce prezradiť kde. Pohýňame sa smerom k lanovke a okúkame miestne obchodíky. Zakupujeme lístky a dozvedáme sa že lanovka je 8 minút od nás a 6 keď mierne pobehneme - píšu miestne tabuľky :-) tak teda zrýchlime krok a pekným lesíkom prichádzame k prvej stanici. Tech nie je síce über ako smerom na Zugspitze v nemecku, ale japonci nezaváhajú a strielajú nás smerom dohora na prestupnú stanicu. Tu už chvíľku čakáme (lanovka jazdí každých 15 minút) a po rozbehu nás očakáva výhľad par excelance turbo 8000 ++ dorážame na vrchnú stanicu, teplo udiera ale rezkým krokom sa poberáme na prvú vyhliadku. Cvakačky prvých panorám počasie praje, tešíme sa z výhľadu aký sa nám v japonsku už asi nenaskytne. Zisťujeme že sa dá ísť ešte vyššie. Asi kilometer do kopčeka, vraj 30 minút zapínam časomieru a prechádzam do bojovej rýchlosti. Míňam niekoľko turistov (konichiwaaaa) dorážam na prvú plošinu s chrámom. Chvíľu čakám a doráža aj mierne udychčaný Courage. Dávame krátku prestávku, prepnutie do fast módu, a po pár prudkých otočkách s ocitám na vrchole. Na požiadanie fotím akúsi japonskú dvojicu, sú mega šťastní.  Pobehujem po balvanoch, ale moc sa nelipcujem kôli trieslu. Pri chôdzi nebolí, ale neštandardné pohyby sú mi okamžite hlasené. Dochádza Courage liepa sa hore robí panorámy zvrchu. Fotíme čo to dá a sme všeobecne potešený. Schádzame dole zrýchleným krokom, schladzujeme sa vo vrchnej stanici, dávam kávu a dreň na paličke. Pri ceste nadol dávame reč s jedným US univerzitným učiteľom divadla. Celkom spokojný postarší týpek, ktorému cestu z troch štvrtín prepláca univerzita :-) v mestečku dávam kávu (honduras single origin, drip) v lokálnej pražiarni a veľmo si pochvaľujem. Kupujem praženú kolumbiu a som zvedavý čo to bude zač. Courage zatiaľ zistil že odliv nám sprístupnil Tori a tak sypeme na pobrežie. Nakladáme hirošimské parené mäsové buchty a kupujeme zopár vecí v obchodíkoch. Spokojný s dnešným dňom sadáme na motorovú plťku a ideme na stanicu k vláčiku, zložíme sa na hoteli a ideme do mesta stlačiť nejakú večeru. Po príchode k hotelu idem ešte otočiť hiroshimský hrad. Zopár nočných foto, skúšam dvojkilákový beh smerom k hotelu. Japka sú občas celkom prekvapený čo za západného diabla im to tu cinkoce. Trieslo evidentne nie je v poriadku :-/ ale aspoň sa trocha zadychčím. Sprcha, pevo, posteľ. 

Powering off

nedeľa, mája 12, 2013

Japonsko deň dvanásty

Cestovací deň. Lúčime sa s velice fajnovým Kyotom a ideme pozreť Hiroshimu. Lístky na shinkansen už máme tak dávam ešte jednu velice dobrú kávu na stanici plus si kupujem sendvič s hovädzím mäsom ktorý plánujem natlačiť priamo vo vlaku. Nasadáme na prvý spoj z dvoch s chuťou spapkám svoj prdražený sendvič a zisťujeme že vlastne už aj vystupujeme. Prvý leg má celkovo 15 min. Preskakujeme do mega komfortného shinkansenu Sakura a zapínam standby mód. Bavíme sa na dvoch španieloch ktorý si furt snažia sadnúť spolu v rezervovanom vagóne a stále ich niekto vyhodí zo sedadiel. Prichádzame do Hiroshimy presúvame sa k hotelu, check in a ideme skúmať mesto. Pri balení som zistil že budem potrebovat väčšiu tašku lebo akosi sa prestám mestiť so všetkými vecami do dvoch tašiek. Prichádzame k A-Dome čo je vcelku depresívne miesto a pokračujeme k pamätnej hale ktorá na veselej nálade nepridáva. Mierne fotíme a začína nás pomaly omíňať PMH hľadáme nejakú známu japonskú frančízu v ktorej sme už boli čo sa nám aj na koniec darí a nudle sú na ceste k stolu. Spokojný sypeme na hotel kde dostávam geret na wireless internet a nad akým špekulujem že si taký podobný kúpim. Courage sa dáva do offline módu a ja zatiaľ vírim hladiny internetov. Zaspávam na poobedňajšiu sietu, Courage ide hodiť oko do mesta. Zisťujem že chcem ochutnať miestne Okonomiyaki


sobota, mája 11, 2013

Japonsko deň jedenásty

Dnes mal byť kľudný a ničím nerušený deň na odpočinok od kráčania lebo predpoveď bola 99% pravdepodobnosť dažďa. Mali sme len voľáko na stanici lístok na shinkansen kúpiť a všeobecne sa len tak motkať okolo hotela.

Ale nepredbiehajme.

Vyrazili sme okolo desiatej smerom k metro stanici a like a boss si kúpili lístok v automate bez prepnutia do angličtiny :-) dve stanice, vystupujeme na Kyoto station. Nabiehame do JR** a otŕčame naše klobásou navoňané JR pasy dievčine že steme lístky do Hiroshimy. Dievčina že teda nedbá a budeme prestupovať v Shin-Osake a potom hop do Hiroshimy. Lístky kúpene akorát sme dostali PMH* turbo 8000 a že sa napapáme na stanici. Nastalo niekoľko zistení. Kyoto station je kurwa veľká stanica (a pod ňou obchodné centrum zhruba vo veľkosti Nitrianskych Mlynov), ideme pozret opičky na kraj Kyota lebo tam ide JR vlak kerý máme vďaka pasom zadara a ešte že si dáme sendvič od Subway. Ten sendvič sme si nakoniec aj dali, ale teraz nás značenie doviedlo k lokálnej smažiarni takých asi päťcentimetrových gulí ktoré vyzerali velice fajn a týpek ich robil velice šikovne takými dvomi špičkami tak reku dám si 16 lebo somhladný, Courage naložil 8 a chcel som započať toto prvé jedlo dňa. Ale ejhľa papanica bola vrelá jag sviňa takže nastalo zopár zábavných okamihov s paličkami a presúvaním gulí dokola. Dievčička si ináč myslela že tých 16 gulí je pre nás oboch a dala mi na to aj druhé paličky :-) a samozrejme sme zistili že gule boli plnené kúskami chobitnice, ale nebolo to zlé len také gumovejšie. Asi neboli na stáži u Jira a jeho sushi reštiky kde by ich naučil chobotničky masíruvať aby neboli gumové :-) Spokojne napapaný sa hýbeme smerom na perón aby sme nasadli do vláčika smerom k monkey záhrade. Začína masívne pršať a vláčik sa pohýňa. Dnes len zopár zastávok tak len kukám do mobilu ako skoro všetcia naokolo. Vystupujeme a dážď dosahuje dnešné maximum. Courage zisťuje že pláštenka nestačí a zastavujeme pri prvom obchode s dáždnikmi. Vychádza rehotajúc sa na plnú hubu, lebo v snahe nadviazať konverzáciu zadelil predavačke mokrý ako myš prvé slovo na ktoré si spomenul "Ame"*** a otrčil jej dáždnik ktorý si vybral, na čo sa vraj predavačka tiež rozosmiala :-) poberáme sa ďalej a dochádzame k rieke s nejakým veľmi známym mostom a velice atmosferickými horami v mrakoch. Prechádzame mostíkom a rozhodujeme sa medzi "great view" a opičkami. Skúšame cestu okolo rieky prechádzame celkom ďalako že aj lokálny japonci po nás kukajú, otáčame a nabiehame k opičkám. Tete dáme 500¥ a začíname šlapať do kopčeka, ktorý sa razom mení na schody jak do nepálskeho chrámu niekde v himalájach. Prechádza štvrť hodina a po opičkách ani chýru ani slychu. Nečudo veď prší, turistov tu je tiež minimálne. Vyšlapávame hore náučným chodníkom na plošinu a opičiek je zrazu naokolo celkom veľká kopa. Majú tu takú miestnosť tak sa schovávame pred dažďom a robíme prvé foto opičiek, skoro prichádzam o telefón ale našťastie držím pevnejšie. Courage vychádza von a robí veľmo pekné foto tak sa po chvíli poberám tiež von. Nacvakané ideme opäť dole kopcom. Sme zasraní od ílovitej pôdy ktorá tu je a stretávame odhodlaného kraba (dôkaz vo fotkách) ďaleko v lese na ceste niekam. Nachádzame kopu obchodov špecializovaných na všeličo vrátane paličiek. Sú tam dostať velice fajnové paličky za zhruba 210€ :-) neviem že či to má byť výstavný kus alebo sa s nimi aj smie jesť. Na stanici dávame rozhodnutie nájsť jeden budo shop pri NiJo hrade,nie sme úspešný ale nachádzame obchod s mečmi a to celkom drahými (1500€ zhruba). Kráčame ďalej nachádzame Subway s hrajúcou jazzovou muzičkou a natláčame po dnešnej výdatnej prechádzke. Zastavujem sa ešte v kimono shope, ale ceny ma celkom odradia od nákupu. Dorážame opäť uchodení a unavení ale vcelku spokojný ako sa to celé dnes vyvrbilo. Zajtra smer Hiroshima shinkansenom

Powering off

* - PMH - pocity mučivého hladu
** - JR - japanese railways
*** - Ame - "dážď"

piatok, mája 10, 2013

Japonsko deň desiaty

Dnešný cieľ je Nara. Ranné vstávanie bez budíku, obliecť a nalačno hopnúť na ulicu medzi polovypnutých Kyoťanov. Metrom na hlavnú stanicu krátke overenie odchodov vlakov a rýchly presun na perón 10, keďže vlak ide o 3 minúty. Naskakujeme medzi poslednými a dávame sa na nie veľmi dlhú cestu starším vláčikom. Noise cancelling funguje, hodina aj pol prechádza aj za zvukov Mobyho (Extreme ways). Výstup v Nara, hádžeme oko na staničnú mapu, treba ísť len na západ. Keďže máme skoro desať hodín a sme bez raňajok, muzikanti sa začínajú ozývať že kedy bude niečo pod zub. Kotvíme v skoro náhodne vybratom podniku a prekvapivo zisťujem že majú velice fajnovú kávu. Po preštudovaní jedálneho lístku je jasné prečo niekoľko baristov sú lokálni šampióni. Btw zdá sa že tu dosť frčí vacuum pot. Dopapáme raňajky pokračujeme smerom do kopca. Prichádzame na prvé väčšie nádvorie a už tu máme prvé jelene zatiaľ len zvedavo pokukujú že WTF ďalší turisti, ale akonáhle zakúpim originál stýl "deer cookies" zadrapávajú parožkami do nohavíc dožadujúc sa koláčika (alebo piškóty či čo to je). Pokál sú koláčiky akýkoľvek odpor je zbytočný a preto sa rýchlo zbavujem posledných a rezkým krokom pokračujeme ďalej. Po chvíli už iba čoraz viacej jeleňov a obchodíkov so suvenírmi. Prichádzame k veľmi veľkej drevenej bráne zdraviac okolité detváky po slovensky a z celej sily (TM) dúfajúc že zasejeme semä slovanstva i do týchto ďalekých ázijských krajov. Za bránou sa nachádza ešte väčší drevený chrám, ktorý je vraj najväčšou drevenou stavbou na svete. Verím im. Vnútri majú über veľkého budhu ešte vačšého ako sme videli v kamakure (ale tam bol voľne ložený v prírode). Dávame si fotografické kolečko a ideme ďalej do kopca smejúc sa na američanoch oblečených v yukate čo je niečo ako miestne tepláky na doma :-) ale chalan sa tváril masívne drsne aj s ponožkami v sandáloch. Prechádzame cez zopár chrámov, malý nákup suvenírov a padáme naspák do Kyota. Vystupujeme čosika skorej lebo chceme hodiť oko na Fushimi Inari Shrine inými slovami také tie bráničky natreté na oranžovo a je ich strašne veľa. Začíname stúpať do kopca hneď pri stanici a zastavujem sa až skoro úplne hore na kopci. Bráničky sú úplne všade a mám ich pravdepodobne dosť na celý život :-) keďže celkom seriózne popršieva zberáme sa smer hotel -> táckareň -> hotel -> kúpelka -> posteľ -> v telke ide divadlo Nō, dávame pevo aby sme to prežili.

Zajtra očakávam kľudný deň pretože bude pršať. 

Powering off

štvrtok, mája 09, 2013

Japonsko deň deviaty

Ranné neskoré zobudenie, kontrola plánu (zlatý pavilón, zenová záhrada a keď vydá tak aj manga múzeum). Pešo hľadáme najbližšiu stanicu metra. Lúštime automat ktorý je o dosť starší ako tie v Tokiu ale Courage zapína turbo translator chip a všetko je v klídku. Metro chodí v o dosť menších intervaloch a je aj staršie. Každopádne cieľová stanica v blízkosti zlatého pavilónu je určená a tak nasadáme. Po vystúpení zisťujeme že sa treba vydať na západ a tak pochodujeme neznámymi ulicami až sa nám zdá že papierová mapa ktorú máme k dispozícii je veľmi klamlivá čo sa vzdialeností týka. Dorážame k pavilónu (500¥) a zaraďujeme sa do davu turistov. Kráčame si celkom peknou záhradkou keď nás zrazu ujo strážnik upozorňuje na photo stay tak sa lepšie prizriem a ľaľa ho zlatý pavilón v úplne fotogenickej scenérii. Fotíme jak sa dá len tripod je zakázané používať. Presúvame sa krížom cez záhradku okolo jazera kde je celá kopa japonských kaprov. Potom hore do kopca a máme tu exit through a gift shop tak kupujem zopár darčekov a mizneme z chládku stromov znova do rozpáleného asfaltu. Ďalšia zastávka - najznámejšia zenová záhrada v Japonsku. Courage vie názov a všetky tie veci okolo ja len viem že tá kamenná časť obsahuje 15 kameňov a že sa mi to lúbilo prevelice hoci to pre niekoho môže byť až príliš strohé. Opäť východ cez darčekové a poberáme sa smer opičí park. V turbo teple smerom do kopca meníme rozhodnutie, kašleme na opice a ideme do centra autobusom. Zisťujem že bus v Kyote = metro v Tokyu. Dorážame do centra a vydávame sa smer International Manga Museum Kyoto. Vstup 800¥ a móžeme neobmedzene hádzať oko na tisíce manga bookov všade naokolo. Lokálny tu majú pernamentky a berú si knižky na dvor kde ich vyvaľujúc sa na umelej tráve čítajú. Skoro všade je zakázané fotiť kôli autorským právam. Bonusovo chytáme výstavu 10 rokov retrospektívy Katsuya Terada a tým pádom aj miestnosť plnú obrovských printov jeho tvorby a druhú plnú rôznych skečov. A ešte aj výstavu SketchTravel čo bol nápad dvoch kresličov zobrať prázdny skeč book a dávať ho postupne artistom s ktorými boli nejako prepojený že nech čosi nakreslia. Výsledkome je knižka ktorú som si zakúpil plus zopár ďalších drobostí. Presviečam Couraga na kino a ideme na Iron Man 3 s japonskými titlami do miestneho multiplexu Movix. Courage cestou kupuje kimono na také to domáce žuvanie ja zatiaľ obdivujem lokálne gitarové obchody. Padáme na hotel zaniesť veci a potom zrýchleným pochodom späť do kina. Dochádzam akorát na reklamu Pacific Rim kde je trailer uvedený osobne režisérom. Vlastne všetky dôležité trailery sú takto uvádzané. Plus obligátna reklama a film môže začať. Zážitok je over 9000 ++ hlavne kôli zvuku ktorý je naozaj úplne parádny. Cinemax s plátnom zlepeným lepiacou páskou a zlým zvukom by sa schoval zahnbený do kúta. Mali by sa troška poučiť ako to ma vyzerať správne. Svetlá sa v kine zažínajú až po skončení titulkov (celých) a traileroch ktoré sú po filme čo ma ako filmového fanúšika celkom potešilo a samozrejme sa nikto nezdvihol a neodišiel okrem nejakých pravdepodobne američanov. Pochod do hotela, pevo, písanie posteľ.

Zajtra Nara

Powering off :-) 

streda, mája 08, 2013

Japonsko deň ôsmy

Kyoto walk tour. Zobudenie o štandardnej deviatej hodine očistiť kly a móžeme do mesta smerom na sever. Objavujeme starú Kyótsku štvrť a mierime  na západ. Po chvíli sa ocitáme v najstaršej zenovej záhrade v Kyote platíme 500¥ sme donútení vyzuť sa a môžme dnu. Záhrada je naparádu aj s interiérom chrámu. Na pochodovanie po vonku máme krásne červené papučky :-) fotím photosynthom twin dragon temple a všetky tie zenové veci a múdra. Ochutnávame veľmi haluzný čaj , robíme turistické nákupy. Pokračujeme v explorovaní Kyota a nachádzame rôzne chrámové komplexy čo nieje nezvyčajné keďže Kyoto prežilo WWII bez bombardovania. Padározhodnutie natlačiť nejakú papanicu. Prvá lokálna táckareň ponúka komplet noodles menu za 500¥, nezaváhame a už vnútri tlačíme do hlavy. Spokojnosť 3000, PMH zažehnané, kurz náhodný :-) nasleduje ďalší chrámový komplex s najväčším chrámom v rekonštrukcii čo znamená že japonci vystavajú okolo rekonštruovanej stavby novú budovu aby mali svätý pokoj pri rekonštrukcii. Objavuje sa Couragov odveký nepriateľ - schody a je ich veľa. Stretávame kopu detí v žltých čapiciach čo na epických schodoch vyzerá celkom zábavne a neskôr asi 200 študentov sediacich na zemi a čakajúcich na spolužiakov. Uchidený nasadzujeme smer Kyoto Imperial palace nevediac že po príchode zistíme že treba povolenie na vstup ktoré je možné získať jedine niekde v centre mesta :-) = zbytočná cesta. Dávam slížovú polievku a ideme hodiť oko na Manga international museum ktoré je samozrejme zavreté keďže je streda a my sme si preventívne nepozreli otváracie hodiny. Skúšame ešte NiJo hrad ktorý je chvalabohu otvorený takže snaha nebola márna. Záhrada opäť na parádu telefonát domov že sme OK a dávame homerun do hotela kde ma očakáva japonská single malt. Neni to zlé ale bolo už aj lepšie :-) 

Powering off

utorok, mája 07, 2013

Japonsko deň siedmy

Deň začal zvonením troch budíkov o 7:00 aby sme nezmeškali náš krásny Shinkansen Hikari 465 do Kyota. Pobaliť pokukať či sa čosika nezabudlo, znova pozreť a pri odchode ešte naposledy. Veľa zdvorilostí, papáčko a svižným krokom na stanicu. Mierne kufrovanie so smerom na Tokyo railway station prestup z plného do ešte plnšieho metra. Tokyo Railway smer shinkansen prestupisko pečiatka do JR pass a hačať si na kresielka. Miško zistil že sme nejako zle pokotvili tak hupkom na informácie -> redirect 303 od sprievodcu na správny smer chvíľkové čakanie na peróne a už sa hrnieme dnu. Couraga vykopne akýsi japončík z miesta a tak zisťujeme že sedíme za sebou. Neni čas zisťovať kto je kto vlak sa hýbe. Zapínam noise cancelling a vytrvávam s ním s občasnými prestávkami až do Kyota. Výhľad na Fuji má sfotený Courage ja som to nejako prepásol sediac medzi dvomi japončíkmi pracujúcimi aj vo vlaku. Po dva a pol hodine vystupujeme v Kyote. Opäť haluzenie so smerom a hľadáme hotel. Zas problémy s Wifi na mobile kôli slabej anténe tak vyťahujem jápad a konečne nachádzam hotelík. Márna radosť Miško už ho stihol objaviť skorej tak sa už len donavigovávame a zisťujeme že check in až o 14:00 reku dobre zložíme vaky a sypeme k nejakej lokálnej táckarni. Dlábnem ryžu a nejaké mäso a móžme ísť späť na hotel. Registrácia v poriadku vyplatené hýbeme sa na izbu. Courage je happy že má konečne normálnu posteľ, a objavil že ako prezliekací šat tu je domáce kimono. Holt 4* hotel za dobrý peňáz z booking.com chvíľková siesta a vyrážame na krátky prieskum. Dávame prechádku imperial palácovým parkom a prechádzame uličkami smerom k vytypovanému kafé (Cafe Bibliotic Hello!) zasmažím risotto a kapučíno dopisujem denníček a asi pojdeme na kute keďže zajtra chceme dať tour de Kyoto. Btw. Totok mesto sa mi páči omnoho viac ako Tokyo. Asi kôli vačšiemu kľudu napriek jeho veľkosti.

pondelok, mája 06, 2013

Japonsko deň šiesty

Gundam mission.
Naše každodenné predsavzatie o skorom vstávaní sme skoro splnili. Sekli sme sa asi o dve hodiny. Chceli sme vidieť Imperiálny palác, ale na mieste sme zistili že počas sviatku je zavretý. Spravili sme zopár fotečiek zavretej brány a dali aspoň masívnu prechádzku okolo Chioda parku kde behalo dokolečka asi milión ľudí (aaaaaaargh!!!! Jag by som si s nimi dal kolečko :-/ ) potom sme zbadali odbočku k hale Budokan a science múzeu. Pri Budokane bol zasek dav kôli nejakej lokálnej (rozumej japonskej) ultra populárnej rockovej kapele "A man on the mission" o ktorej som samozrejme nikdy nič nepočul :-) ale aj cheloško ktorého sme sa na to pýtali bol nadšený takže sú zrejme počúvateľní.

Science múzeum (600¥) je skôr edukačná záležitosť ako múzeum, ale páčilo sa. Kopu vychytávok by mohli naše múzeá okopírovať. Každé poschodie (dohromady ich boľo päť) malo inú tému - mechanika, optika, biológia, energia, atď. Strávili sme tam asi dve hoďky a potom šup ho smerom ku Gundamovi v Daibe. Najprv mierne kufrovanie ma Shimbashi station lebo sme netušili ako pokračovať ďalej, ale nakoniec nám jedna staršia pani poradila že treba ísť von a hodiť oko na schody oproti kde trónila značka U (monorail vláčik) ktorá naozaj v metre nebola anikde ani šípka smerom k nej. Monorail je asi najdrahší spôsob prepravy v Tokyu, ale do Daiby sa ináč hromadne nedá dostať. Prechádzáe cez Rainbow bridge a ocitáme sa v masívnom nákupnom a relaxačnom centre Tokya s mega výhľadom na všetky tie veže mosty a budovy plus trocha zálivu k tomu. Pýtame sa dievok na Gundama a mal by stáť pred nákupným centrom Diver Tokyo. Kráčame asi 5 minút, Gundam na dohľad, pod ním nejaký boyband koncertuje o 106 a dav fanúšikov freneticky máva do taktu. Fotíme spredu zozadu a máme ešte jeden plán ísť do kina, ideálne na Iron Man 3. Bohužiaľ free wifi sú nám neni naklonené tak sa poberáme do Shinjuku kde by mala by celkom kopa kín. Zastavujeme v Ginze a skúšame nájsť Jirovu sushi reštauráciu avšak nie sme úspešní :-/ po pol hodine krúženia okolo v snahe nájsť vchod to vzdávame a presúvame sa do Shinjuku niečo natlačiť a skúsiť násť info o kinách, po pochybných ponukách v zadnejších uličkách radšej kotvíme v Burger Kingu. Lístok do kina v multiplexe stojí bratku 2000¥ čo je troška prehnanejšie ako sme očakávali takže kino zavrhujeme a sypeme na Suidobashi do hotela. Nakopávam wifi (na x-tý pokus) a uploadujem všetky fotky a texty nazberané v gadgetoch. Na zajtra máme tiket na Shinkansen smerom do Kyota tak uvidíme č z toho strojvodca vyžmýka :-)

Powering off

Japonsko deň piaty

Dnešný deň ideme hodiť oko do Iwamy. Mlo by tu byť prvé aikido dojo a dokonca by sa v ňom malo ešte cvičiť. Courage ako správny vlakový odborník vyberá trasu a momentálne sedíme vo vláčiku oproti zopár hráčom univerzitného futbalovému klubu Tokyo Gakugei. Testujem nové noise cancelling sluchátka a som veľmi nadšený ich schopnosťou odfiltrovať skoro všetok hluk naokolo :-) Po asi dvoch hodinách dorážame do Iwamy kde je božský kľud vidieka. A Ó Senseova socha hneď vedľa stanice takže hneď vieme že sme správne. Séria fotiek pri buste a kontrola pozície shriny a vyrážame. Cestou sú postavené stĺpiky s fotkou a textom. Predpokladáme nejaké fakty zo života. Dorážame k shrine so sochou a hneď vedľa vidíme aj Aikido školu. Ďalšia séria fotiek plus prišla nejaká japonská trojčlenná rodina hodiť oko a vzdať pocty. Objavujeme parčík vedľa a s ním aj Iwama Aikido dojo originál štýl aj s jedným Uchideshi ktorého meno si nanešťastie nepamatám ale vraj už tam fičí zopár správnych mesiacov. Tri tréningy denne. Ohmatali sme si aj lokálne tatami a je to tvrdé ako fras (ryžové listy). Máme nafotené aj O Senseiove knižky a veci čo zostali. Dojo vedie Saito sensei a škola vedľa je jeho syna. Pýtam sa na nejaké jedlo naokolo a cheloš hovorí že sushi čo by mala mať Saitova dcéra :-) tak reku sushi je fajn a ideme na to akorát s čistými japoncami neviem ani porádne ahoj povedať tak sme cheloša poprosili že či za nás neprehodí zopár zdvorilostí. Samotné papanie bol tiež celkom zážitok keďže niektoré chobotničky som ešte netlačil :-) Courage bol nejaký nesvoj že či to bude OK ale zatiaľ sa zdá že sme v poriadku a tak to aj zostane. Vyrážame vlakom naspák a skúšame ako veľmi si vedľa nás nebudú sadať, ale keď došlo miesto tak sa nejako ukludnili a hačali si aj k nám. Po výstupe v Tokyu chceme ísť do lokálneho parku, ale zbadáme tabuľu Národné muzeum a to mení naše plány. Krátke intermenzo s green tea a melónovou zmrzlinou a o 600¥ ľahší kráčame dnu a hádžeme oko na mečíky, tanieriky, vázičky a pergameny z dávnych časov. Fotíme kde sa dá, len občas je pri exponáte nakreslené nefotiť tak to rešpektujeme. Po východe dávame prechádzku k hotelu a kupujem pevo plus penu na holenie aby som krásny a nádherný a ešte v nejakom obchodíku nafasujem bento box s kuraťom a ryžou ( omnomnom). Večer zakončený sledovaním Biohazard IV v japončine čím Courage zase postúpil minimálne o dva levely v Otaku hierarchii

Powering off

Japonsko deň štvrtý

Dnešný plán bol vcelku jednoduchý, zhliadnuť pobrežie, najväčšieho budhu v japonsku a celkovo pochodiť Kamakuru. Quest začal prvým použitím JR pasu kde si človek pripadá ako najvačší pán až pokiaľ nezažije vlakovú tlačenicu počas Golden weeku. Kamakura je vraj veľmi obľúbená destinácia a keďže sú 4 dni voľna tak bolo zadžgané ako v autobuse v mlynskej doline. A samozrejme pristupovali ďalší. Všetci sa samozrejme rozhodli vystúpiť v Kamakure. Pokračujeme s prúdom ľudí smerom k pobrežiu. Robím panoramatické fotóze zbierame mušličky na pláži a poberáme sa ďalej v queste nájsť najväčšieho budhu v japonsku. Medzitým zastavujeme v rôznych shrinoch a križujeme nejakú lokálnu električku ktorá je pravdepodobne veľmi populárna lebo ju všetci fotia. Ukradneme jej dušu niekoľkokrát a dupeme ďalej do kopca. Zbadám automat s pivom tak reku vyskúšam zas nejaké nové. Pribieha teta a zasúva svoje ID do automatu lebo ináč pevo nebude. Dostávam celkom slušný citrónový radler, oskar pridáva ďalší. Opäť prichádzame k pobrežiu, pokukáme okolie a sypeme podľa inštrukcí tety naspak k budhovi. Dav ľudí sa zvacšuje ale stále máme dobrý výhľad :-) budha access stojí 200¥. 12 ton kovu si sedí spokojne uprostred záhrady a ľudia naokolo sú mu ukradnutý. Zisťujeme že je to vlastne mecha budha lebo vzadu ma hranaté výfuky len je akorát 800 rokov vypnutý. Pred vstupom sme ešte zhliadli odbočku k chrámu Kannon tak znova šupujeme do kopca. Cestou kupujeme "peace flute" štandardnú flutičku akorát z bambusu. Budeme môcť ľuďom vo vlaku pekne liezť na nervy. Chrám Kannon vyzerá veľmi na parádu a jetu najsamlepšejší výhľad na Kamakuru. Odchádzame naplnení osvietením a chceme skúsiť running sushi. Nachádzame reštiku ale plná a po x minútach čakania sa ideme opäť tlačiť do vlaku smerom do stredu Tokya. Suidobashi nás víta so známym zvukom "Phew - Phew" na semaforoch. Rozhodnutie padá na pizzu lebo sa nám už nikde nechce ísť. Chalaň nám lámanou angličtinou vysvetľuje akúže to vlastne majú pizzu. Skúšam prosciutto Courage nakladá štyri syry. Pizza je úplne mega aj na talianske štandardy, chalani evidentne spravili veľa koláčových grafov na tému chuť talianskej pizze a cesto a jeho miesenie.

Dopísané vo vlaku cestou do Iwamy, kde by sa malo nachádzat prvé Aikido dojo

sobota, mája 04, 2013

Japonsko deň tretí

Dnešný deň sme začali v mekáči keďže strava v hoteli sa mi zdá trocha drahá. V pláne dňa bola historická štvrť Asakusa a potom Tokyjské klasiky Ginza, Tokyo tower (postavená skôr ako SkyTree a tým pádom nižšia) Shibuya, Harajuku a Shinjuku.

Zakúpili sme denný Tokyo metro lístok za 1538¥ per osoba poďho skúmať veci v Asakuse veď cestu už poznáme od včera nie? Jasné že nie. Po vystúpení z metra sme sa pobrali presne opačným smerom ako včera a presvedčovali jeden druhého že šag tu to už je. Nič nebolo. Po hodení oka na OpenMaps a napravení smeru sme rozkufrovali a našli pekný obchod s domácimi modlitebňami. Akorát tie ceny. Asakusa sa mi zazdala akási plnšia ako včera o jedenástej večer. Miliarda ľudí naokolo spôsobená Golden weekom v Japonsku a všetci sa rozhodli že Asakusa je fajn miesto na nákupy a návštevu. Parádne kimono som si našiel, ale ešte stále rozmýšľam či si také kúpim. Spravili sme si veštbu za 100¥ tak uvidíme čo nás čaká :-) cestou späť sme stretli skupinu nejakých cheloškov a dievčičku čo sa s nami chceli vyfotiť tak reku že hej tvrdili že vedia kde je slovensko ( veľmo som im neveril ) ale ďalej nám nejaký reklamný šuhaj tiež tvrdil že vie kde je SK a keďže bol v Chorvátsku a Bosne Hercegovine tak som mu to aj uveril.

Mierne komplexná cesta metrom smer Ginza. Vystúpime a kukám naokolo že čo je tu zaujímavé pre geeka. Skoro nič až na masívne veľký Apple store s Free WiFi :-) Rýchly upload čo najviac fotiek obzretie sa naokolo ( naozaj ma netrápili obchody s voňavkami a okuliarmi) a nasadzujeme kurz Tokyo Tower. Vežička je to pekná, akorát zase je tam miliarda ľudí v rade na lístky. Kašleme na to a ideme von. Čaká nás WTF moment of the day v podobe október festu na japonskú nôtu. Pevo, párky, nemecké ľudovky a lavice z Agátov included (originál štýl) tak som hodil jedno kvasinkové. Japončík za pípou sa celkom snažil ale úplne najlepšie ho nevyškolili, pivo však bolo veľmi fajn. akorát tie japonečky v bavorských krojoch by mali podstúpiť plastiku na zväcšenie poprsia :-)

Shibuya bolo opäť obchodné miesto s miliardou ľudí a najznámejšou križovatkou, káva v Starbucks nebola veľmi dobrá (také kakavko) ale aspoň sme hodili oko na križovatku zvrchu.
Krátka okružná cesta neodhalila nič zaujímavého okrem spústy predražených obchodov a tak sme sa pobrali do Harajuku

Harajuku má byť tým vysneným miestom každého správneho Otaku, ale keď sme to obišli dookola žiadne skvelé cosplay sme nevideli. Predpokladáme že sme boli na správnom mieste ale v nesprávnom čase ( asi boli v táckarni na obed alebo čo)

Nasadáme do metra a poberáme sa do Shinjuku. Skyscraper district a electric stores. Zapadáme do prvého obrovského obchodu a poučený Akihabarou presne lokalizujeme miesto kam chceme ísť. Headphones, keďže som už včera básnil o noise cancelation sluchátkach. Na štvrtom poschodí vstupujeme do raja audiofilov. Všade samé sluchátka pripravené na počúvanie. muzika vlastná alebo lokálna. Prepočúval som si najprv také tie podľa recenzií vybrané na normálne počúvanie. beyer dynamics 770 zneli veľmi pekne a určite sa k nim vrátim tak isto aj všelijaké toe senny, pioneery, sony, akg a ostatné značky ktoré som doteraz ani nevidel nieto ešte počul. Potom som sa šiel bližšie pozrieť na noise cancel sluchátka. Začal som s Bose quietcomfort q15-s a postupoval všetkými ostanými (pioneer, harman, B&W, sony atď.) Bose nastavilo latku veľmi vysoko a tak som ich zobral. Ono totiž keď som si ich nasadil na uši a zapol ich tak zrazu zostalo skoro úplné ticho a to v tom obchode bol celkom pekný huriavk. Zastavili sme sa ešte v TV oddelení kde bola sakra veľká 4K TV od Sony. To je budúcnosť a nie nejaké 3D.

Cesta domov a prvý regulérny pokus najesť sa v lokálnej reštike. Výber podľa obrázku. Chutilo velice dobre a zajtra ideme džgať znova :-)

Powering down

štvrtok, mája 02, 2013

Japonsko deň druhý

Po fajnovom vyspaní sa nasledovali prvé raňajky v lokálnej hotelovej reštike. 1100¥ (cca 10€) all you can eat bufet. Naokolo kopa rozospatých japoncov a do toho dvaja západní diabli. Z toho jeden ks (ja) je mierne gramblavý v jedení paličkami. Otestovali sme lokálnu miso polievku, lososa (nevykosteného) a nejaký fish cake smažená mixovaná ryba voľajaká. Zajtra otestujem halušky.

Dnešný plán bol získať za každú cenu travel adaptér aby sme mohli konečne podobíjať gadgety. Čiže smer Akihabara electric stores. Najsampv sme pobehali nejaký jeden 5 poschodový vec kde nám ujo na treťom poschodí povedal že smola ništ nebude a niekde oproti snáď mať budú. Tak som si kúpil aspoň gorila pod pre fotoaparát za zhruba 15€. Potom sme nabehli na blšák (vlhký to sen pre každého elektrotechnika a domáceho kutila) našli sme síce adaptér ale písali na ňom že nepoužívať v japonsku tak sme to nezobrali. Na koniec nás vyšla koncovka na 200¥. Šup ho ďalších obchodíkov, obchodov, comic storov kúpiť sluchátka na dramáč pre Maťa Šimurkovie

Nasleduje ďalší quest Tokyo SkyTree Tower. Celková výška 634m, vyhliadková výška 350m, vstupné 2000¥ per osoba, čakacia doba 4 hodiny. Čakanie začína prevzatím čakacieho lístka na radu kde sa kupujú lístky čas na lístku hovorí 17:00 - 17:30 (prevzaté o 15:00 Tokyo local time), flákame sa hodinu po celom prízemí Tokyo SkyTree a potom na BigMac v Mekáči plus cappucino ( celkom slušné), staviame sa do rady na kúpu lístkov ktorá je dlhšia ako akákoľvek rada v mojom živote a začíname čakať. Uprostred rady si obaja s Couragom spomenieme že máme so sebou švajčiarske nože s celkom dlhou čepeľou. Po zhliadnutí security procesu sa rozhodnem strčiť svoj do vaku a dúfať že si nikto nič nevšimne. Sekuriťák mi veľmi zdvorilo nazrie do vaku a minimálne dvakrát sa ospravedlní že sa vôbec opovážil ma zastaviť. Po hodine aj štvrť konečne nasleduje cesta turbovýťahom (rýchlosť výstupu asi 60 sekúnd). Stíhame asi najkrajší čas z celého dňa ( okrem východu slnka) fotíme o 106 a beháme dookola. Zídeme dole a ideme hodiť oko na večernú Asakusu (historická štvrť) väcšina obchodov zavretá ale v nočnom osvetlení to vyzerá fajn. Cesta metrom smerom k hotelu. Niekoľko ciest výťahom aby som mal konečne internet na izbe a považujeme deň za úspešný

Japonsko deň prvý cestovateľsko objavný

Cesta dvojčlennej výpravy v zložení ja & courage začínala pokusom neprespať poslednú noc a tým započať prípravu na časový posun. Courage zaspal asi okolo jednej a ja som síce vydržal ale o to ľahšie odpadol v aute cestou na letisko. Trasa bola naplánovaná z Letiska Ferenca Liszta (Budapešť) do Zurrichu a následne do Tokia (Narita). Prvý zvoz smerom do BUD obstaral marián ktorému veľmi pekne ďakujem. V Budapešti som kopol prvé capuccino

a už sme stáli v rade na check-in. Poznávacím znameím bolo veľa ázijských dôchodcov v rade. Security check sa obišiel bez problémov ( na tomto mieste možno neskôr pribudne dlhé nadávanie na to ako mi zahodili lethermana :-) ) free wifi -> prvé foto do japonského fotostreamu usalašenie sa pri exite (veľa miesta pre nohy) a skok do Zurrichu.

V Zurrichu prvý WTF moment. Vo vláčiku sa pomedzi hlásenia v štýle Black Mesa Facility ozýva mučanie kráv, jódlovanie a švajčiarske dychovky. Po podzemnom presune šup do tranzitu skontrolovať ceny v duty free obchodoch ( vyššie ako v BUD), odpísať na správy a nasadnút do A340 na hlavnú časť cesty smer Narita. Plán spať v lietadle nevychádza kôli okolitému hluku a sedieť 12 hodín tiež nie je žiadna zábava. Letušky fičia na plný úväzok a nosia všetky tie fajn papanice. Jedálenským highlightom dňa sa stáva zmrzlina Movenpick :-)

Výstup v Narite o zhruba ôsmej lokálneho tokyjského času. Mierny stres pri vyzdvihovaní batožiny keďže couragovi vypadáva vak ako poslednému možno kôli Halamčákovej klobáse umne zabalenej do ruksaku. Motanie sa po letisku v snahe nájsť stánok Japanese RailWays. Korunované úspechom nasmerovaný na JR linku, kúpa prvého zeleného čaju z automatu (automaty tu majú asi na všetko), mierne si počkáme na milionté vyčistenie vagóna a sadneme do asi najčistejšieho vlaku. WTF moment dňa č.2, živý "robot" v ženskom prvedení predáva ceci s vozíkom. Po 60 minútach v Narita exprese vystupujeme na Tokyo station v centre mesta mierne blúdenie, nakopávame open maps a keďže máme čas do tretej poobede tak sa vydávame pešo smer hotel. Za Couragom sa ozýva "kawaaaaai" od lokálnych čajočiek :-) dorážame do hotela skladáme batožinu a vyrážame na prieskum. Na môj popud končíme v japonskom mekáči a dávame Big Mac menu návrat do hotela a zalomenie do ôsmej večer. Vyrážame smer okružná prechádzka a snaha nájsť Akihabara electric city je úspešná návrat naspák na hotel do offline módu

nedeľa, apríla 28, 2013

Japonské potulky 2013

Zberám sa do Ázijských luhov a hájov a dúfam že budem mať dostatok času na spisovanie nejakého denníčka, aby som si mohol neskôr spomenúť na čím viac detailov.

Zajtra ešte posledné dovybavovanie v práci a potom už len frenetické balenie a pokus zostať celú noc hore v snahe zúčtovať s časovým posunom. Fotografické vybavenie bude pozostávať z jedného ks. analógového fotoaparátu olympus ( nehávam ďakuvať Wencovi) s pevným objektívom 50mm 1,8 svetelnosťou. Zatiaľ mám pripravené 3 farebné kodak filmy a predpokladám že ďalšie zoženiem v japonsku.

Spať treba a hneď. ďalšie myšlienky až zajtra

F. Over & out