nedeľa, mája 19, 2013

Japonsko deň osemnásty cestovací

Budíček o 5:00 tokyo time. Spal som asi tri hoďky, rácham kávu z plechovky 2 ks a sypeme na stanicu. Lístok z automatu 160¥ (Asakusa - Ueno) sadáme do skoro prázdneho metra. Výstup na Ueno a presun na Keysei line čo je taká zrýchlená električka idúca okolo 200km/ hod smerom na Terminal 1 v Narita airport. Celé to trvá asi 40 minút (normálny vlak viac ako hodinu). Výstup na letisku, ukázať pas, presun na checkin v obrovskej hale. Chvíľa čakania odlifrovanie backpackov, prechádzame cez security check. Ako obvykle mám nejaký ten nožík vo vaku a dievčička ho neomylne vyberá z vaku. Našťastie žiadne zahadzovanie sa nekoná (štýl budapešť), ale som poslaný späť na checkin. Courage skontrolovaný vyčkáva aj s mojím už skontrolovaným kufrom. Dobieham na checkin, dievčička zalamuje rukami že samotný nožík sa nedá a batožina je už na ceste k lietadlu. Navrhujem poštu a som odprevadený až k najbližšiemu post ofisu, ktorý je ešte zavrený. 8:30 otvorenie odposielam nožík v obálke smerom na SK za 410¥ (cena aj s obálkou) a utekám späť. Nový sec check, prechádzam cez pasové a hýbem a smerom na gate 35. Nachádzam Couraga aj s kufrom, míňame posledné jeny. Opäť sedíme skoro úplne vzadu v lietadle, ale tentokrát mám QC15 tak let ubieha v pohode. 11,5 hodiny neskôr pristávame v Zurichu, pilot to práskne o zem dosť razantne. Prechádzame rukávom dnu sme smerovaný na transfer a čuduj sa svete nový security check! V tranzite ktorý je oddelený. Pokračujeme na vláčik, opäť hrajú švajčiarske ľudové plus búkanie kravičiek. Dávam cake is a lie plus kávu, presun do brány pre ZRH - BUD. Delay asi pol hoďku, a ešte bonusové čakanie v lietadle. Odliepame sa, fotím Alpy. Za hoďku sme v BUD. Už pri vyzdvihovaní batožiny vieme že sme doma. Batožina pohádzaná halabala na páse, bagážnici nesklamú a ráchajú všetko na kopu. Vychádzame von, stretávka s Mariánom a Peťom, nadávanie na maďarský parkovací systém ktorý je samozrejme len na hufnágely, kartou len v búdke ktorá ideálne nieje poriadne označená. Odchod smer SK. 24 hodín hore, zvítavačka krátke vybalenie vecí a šup spať.

piatok, mája 17, 2013

Japonsko deň sedemnásty

Epický deň, ktorý vyzeral úplne nevinne. Začal sa cestou do sumo múzea kde sme sa nanešťastie nedostali keďže lístky dnu sú súčasťou lístkov na zápas a tie sú veľmi drahé. Natlačili sme v staničnej reštike a pobrali sa smer Aikikai Hombu Dojo. Krátka zastávka v skyscraper district a kde nič tu nič na nás vyjukne budova Square Enix (SE). Nasledujúci cieľ máme, dokráčame k dojo, obligátna foto, dnu sa ani nenamáhame ísť. Späť k SE budove, Courage dáva china secret uličku a vystupujeme pri turbo originál obchode. Vnútorný dizajn pripomína vesmírnu loď všetci z osadenstva majú porty v ušiach. Sadáme na limonádu a zacapujem epický zmrzlinový pohár. Hádžeme oko na výstavku kresieb, krátky nákup (všetko pekelne drahé) a sypeme von. Nevieme čo s časom a tak sa poberáme smer rybí trh. Najviac živo je tu o piatej ráno teraz poobede tu už skoro nik nie je. Dávame zopár fotiek, odškrtávame destináciu a vyrážame nazdarboh dole ulicou smerom k nejakému kníhkupectvu. To sme síce aj našli, ale všetko v čaji tak len listujeme v štýle čísla päť a hýbeme sa ďalej. Narážame na Ginzu (megapredražená a vyhypovaná štvrť) a Courage navrhuje ešte raz skúsiť otočiť Jirovu reštiku. Roleta ktorá bola spustená je hore a my vstupujeme do ďalšej časti budovy a za rohom už vidíme známy vchod aj s Jirom vo vnútri. Courage dáva rýchle foto vybieha mierne nasraný cheloško a hovorí no inside foto. Tak reku dobre. Ideme do preč smer hotel. Krátky oddych ale bubnovanie nás ženie von a dobre robíme. Vonku máme nejaký fesťák, kde lokálny nosia serepetičky na pleciach dokola smerom k chrámu v asakuse. Užívame si epickú atmosféru ( http://www.youtube.com/watch?v=V3u5cznOpG0 )i keď naozaj netuším čo sa dialo. Dávame krátku večeru -> lawson -> hotel -> balíme premýšľam či dať power off alebo zostať hore


štvrtok, mája 16, 2013

Japonsko deň šestnásty

Prebudenie v mikroizbe, mikrosprcha a mikroumytie. Japonský život má aj svoje úskalia. Dnes nabiehame do Edo museum Tokyo, ktoré Courage označil ako fajnové keďže vo včerajších podvečerných hodinách stíhal okrem hladenia lístkov do Ghibli múzea ešte študovať turistických sprievodcov. Edo múzeum je ultra veľká budova o siedmych poschodiach, pričom vnútri schovali okrem iného repliku mosta, budovu divadla, kopu modelov domčekov, celého mesta, 1:1 modelov domov strednej vrstvy plus kopa dokumentov v čaji. Obrázky na obvyklom mieste ( ). PMH sa dostavilo s nečakanou silou a tak sa zastavujem v Café Riogoku Salala (šalala :-D ) a zakladám slížiky do foroty. Presúvame sa na JR stanicu najbližšiu a vďaka neprirodzene vysokým a rozmerným postavám v kimonách a šlapkách začíname tušiť že sme neďaleko sumo arény spojenej s múzeom, ktoré boli vytýčené ako zajtrajší cieľ. 

Preskakujeme z vlaku na vlak a ocitáme sa v pomerne tichej štvrti Mitaka kde sa nachádza dnešný main quest: Ghibli Museum. Tabuľky nás nenechávajú na pochybách a za kilometer aj 100m sa nachádzame pri budove múzea kde na nás číha Totoro v pokladni. Máme ešte kopu času tak sa motkáme naokolo. Nachádzam kaviareň / pražiareň a vyhlasujem čas na kávu. Courage sa ide ešte prejsť lebo nevie čo je dobré. Dávam si fajnový drip a k tomu bagetky zapečené so syrom. Oboje výborné, rohodujem sa zakúpiť si vzorky káv plus dripper s logom :-) dievka si vyhradzuje 10 minút na zabalenie. Dostávam (ako vlastne všade kde niečo kúpime) parádnu škatuľu ktorú budem musieť zlikvidovať keďže sa budem potrebovať zbaliť do lietadla. 

Dorážame ku Ghibli múzeu. Uvádzači nás navádzajú, lístok z Lawsona meníme na tri papieriky (samotná vstupenka, lístok do kina a brožúrka) a teta je veľmo prekvapená keď sa dozvie že až z ďalekého Slovenska sme merali cestu. Zákaz fotografovania platí úplne všade, čo mi je pripomenuté hneď v prvej miestnosti keďže návod na použitie múzea som nečítal. Múzeum samotné je úplne parádne, inšpirácia európou, francúzkom a ruskom! Je veľmi zrejmá a potvrdzovaná každým ďalším krokom. Celé múzeum je popretkávane rôznymi cestičkami, zákutiami a pre každého čo videl aspoň jeden film zo stále menovaného štúdia to je zážitok. Skrátim to. OKAMŽITE TAM CHOĎTE!!! Hneď jak sem dójdem nabudúce pôjdem tam zas. Exit through the gift shop, všetko originál a samozrejme patrične nacenené. Ale nikde inde tie veci asi nezoženiete. Odchádzame spokojní, nastavujeme autopilot na stanicu, ďalšia zastávka Harajuku. Tentokrát už nie kôli cosplay, ale kôli Meiji Shire ktorá sa nachádza na opačnej strane stanice. Začína nám pršať, ale to nás neodrádza a kráčame širokou cestou od tori k tori. Shrine je ako všetky ostatné. Tiché a kľudné miesto kde si môžte spokojne zatlieskať a minúť pár drobných na modlitbu keď to uznáte za vhodné. Kresťania sa majú čo učiť o časovej efektivite. Žiadne dlhé bohoslužby, keďže ktosi veľmi dávno vyryl prvý koláčový graf do hliny a tým ukázal, že ľud musí makať a nie sa zdržiavať v kostole. Ochdádzame po krátkom odpočinku na lavičke smerom k stanici. 
Courage nstoľuje quest for food. Nenamietam a po chvíli Courage nachádza running sushi, ktorým chce doplniť svoj quest list. Nemám nejako chuť, ale po chvíli sa vraciam a zasadám vedľa malej dievčičky s maminou a snaží sa ukázať veľkému gaijinovi ako sa to sushi má vlastne jesť :-) zapínam polovičnú rýchlosť a o chvíľu mám pri sebe naskladaných celkom dosť. Spokojný odchádzame za hlasného zdravenia celého personálu (zdravili tak úplne všetkých).

Stále poprchá a preto sa pomaly zberáme na hotel, ale cez Akihabaru, kde pozeráme ceny gamesiek a porovnávame s euróqpskymi cenami. Problém spočíva v čaji :-/ žiadna angličtina je pre mňa momentálne problém a tak upúšťam od akéhokoľvek nákupu. 
Krátka zastávka v Lawsone pre pevo a už kvasíme na matracoch. Courage zisťuje že sa mu páči J-rock a duševne sa pripravuje na dôstojné zastupovanie Aikido dojo Nitra v sumo aréne :-) 

Powering off

streda, mája 15, 2013

Japonsko deň Fifteen :-)

Cestovací deň. Po pár dňoch strávených v Hiroshime sa vraciame na počiatok našej japonskej cesty - Tokyo. Ranné vstanie, vypiť pevo, zbaliť vecae do fajného nového kufríka kolečkového s brzdou! a móžme ísť. Krátke raňajky v mekáči, nabehnúť na perón k superexpress Sakura, kúpiť nejakú papanicu  na cestu a vyrážame. Prestup v Shin-Osake na Hikari, sedieť ďalšie tri hoďky až na Tokyo main station. Zopár prestupov, vystupujeme na Asakusa station, presun k hotelu. Tentokrát dvojhviezda v japonskom štýle. To znamená matrac na zemi a kúpeľňa ešte menšia ako doteraz. Vyrážame flákať a po Tokyu, tlačíme lokálnu papanicu (mierne pikantné), ideme do Akihabary. Dávame kolečká po arkádach a občas vhodíme mincu a sledujeme miestnych nerdov jak drvia (video - http://www.youtube.com/watch?v=2UILfEdH5aw). Courage sa snaží získať nejakého plyšáka, neúspešne. Mne sa nedarí tiež, ale aspoň v novom Tekkene sa dostávam na LVL 4, kým automatu dójde že vlastne nič neviem a posiela mojich 100¥ do svojich útrob. Skúšame búchať bubny, ale na štyroch hviezdičkách obtiažnosti je to pre prvohráča nehrateľné. Hádžeme ešte oko na obchodíky a poberáme sa naspák do mikroizby.
Zajtra Ghibli múzeum.

Powering off

utorok, mája 14, 2013

Japonsko deň štrnásty

Dnes tradične pomalý rozbeh dňa. Vláčikom do Iwakuni, konečne rozčítavam Kotletov Mega Hustý Nářez, premýšľame či nevystúpime už v Miyajame a nepôjdeme znova na ostrov. Pokračujeme a ocitáme sa na Iwakumi stanici, prestupujeme na knight rider autobus, vystupujeme pri drevenom moste so schodami za ktorého prejdenie ešte aj mosíme platiť. Po prekročení na nás hričia tety nech si dáme zmrzku u nich, zmrzline odolávam ale dávam si nejaký lokálny zemiakový smažák s mäsom. Nachádzame nejaké dóležité sochy majstrov meča, Courage je vytešený, robíme foto a pomaly sa sunieme k lanovke. Tešíme sa na hrad nad mestom v ktorom je výstava mečov takže fotostream ( teraz rozdelený na dve časti) bude plný železa, kameňov a panorám z kopca. Hrad bol zbúraný a neskôr opäť vystavaný nanovo, čiže žiadna historická stavba ale poctivá replika. Výhľad z kopca je opäť úchvatný krátka prechádzka lesíkom k hradu. Hneď vo dverách nás plesne do očí dvojmetrové odachi ako vystrihnuté z nejakého anime seriálu. Dupoceme po schodoch vyššie a vyššie a napokon sa doteperíme na vyhliadku. Robím 100 panorám, sklusávame dole kde si za 100¥ móžme pozreť hadov albínov a ešte stíhame hodiť oko na lokálny park. Cestou späť kupujeme prevelice dôležité lístky v Lawson Store do Ghibli múzea v Tokiu. bez lokálnej tety by sme túto procedúru nedali ani omylom. Nasadáme do vláčika, som Couragom presvečený, že je určite dobrým nápadom vystúpiť v Miyajame. Rozdeľujeme sa ja si idem do kaviarne hodiť jedno cappucino a ochutnať cheesecake plus počítať knižku, Courage si dáva kolečko po ostrove. Objavujem nové uličky, zasadám v kaviarni/pražiarni otváram knižku a cítim sa skoro ako doma. Beriem ešte jednu kávu na cestu vraciam sa k meeting pointu. Courage zostáva na západ slnka a ja si ešte dávam quest kúpiť kolečkový kufrík v meste. Dorážam späť do Hiroshimy, predlžujem krok a začínam preskakovať lokálnych, len aby som stihol otvorený obchod. Smola, obchod zavretý. Írečito zanadávam a hľadám náhradu. Prichádzam do nejakého strašného posh obchodu, kufor síce nemajú, ale aspoň ma nasmerujú do správnej budovy. Vyberám si z prvého výkladu cukrovinky čierny princ a žehličku pre pani Martu a už sa poberám s novým príručným kufrom späť do hotela. Ideme ešte skúsiť lokálnu taliansku cuisine a už aj spať lebo zajtra nás čaká zopár hodín v shinkansene do Tokya.

Powering off

pondelok, mája 13, 2013

Japonsko deň trinásty

Ranné vstávanie oddialené. Dnešný cieľ ,ostrov Myiajama. Presun na Hiroshima station, obzerám sa dokola čo by som si dal pod zub (všetko vyzerá mega lákavo keď človek ešte nejedol), ale keďže nám akorát ide vlak tak predpokladám že natlačíme po príchode. Dorážame na cieľovú stanicu krátky presun podchodom ku kompe. Keďže máme naše obľúbené a niekoľkokrát vychvaľované JR pasy máme kompu zadara. Prvé panorámy z loďky, zbadám main Tori vo vode a zatiaľ nevyzerá nejako extra ale ostrov sa celkom pozdáva na prvý i druhý pohľad. Vysadačka a začína dnešná prechádzka tam (na kopec) a zase spiatky s malými odbočkami. V prvom rade miestna turisticko predajná ulička. Badám prvé okonomiyaki, ale ešte nie som presvedčený. Míňame rozne lakocinky prichádzame k hlavnej Tori a končíme pri oranžovom chráme aj so srnkami (tieto nedobiedzajú ako v Nara). Vstup tuším 500¥ hádžem všeobecné oko a hlavne fotím tori z lepšieho uhla. Prichádzame na malé námestíčko a Couraga chytá hlad. Začíname quest for food. Vraciame sa miernou okľukou na turistickú uličku a tentokrát už neomylne vchádzam do miestnej reštiky so špecializáciou na okonomiyaki. Je to vlastne taký lokálny maglajz robený na platni. Základ je tenká vrstva riedkeho múčneho cesta, kapusta, slanina, nudle, vajce, nejaká omáčka a korenie. Celé sa to obracia aby sa to veľmi nemiešalo (hiroshimská verzia) a potom sa zacapí na tanier nakrájané na niekoľko častí aby to bolo požívateľné palicami. Kým si fotím prípravu (sedím pri bare), tetuška mi podáva nejaké hlavolamy nech sa zbytočne nenudím, nepoznal som ich obtiažnosť ale dávam ich dva do 5 minút ( hlavolamy ma bavia) tretí nestíham lebo papanica je hotová :-) zapíjam miestnym čapákom, ktorý chutí celkom fajn a pomaly natláčam. Chuť velice fajnová, šecko naporádku. Okonomiyaki approved. Vychádzam von, Courage má akési pirohy plnené mäsom a nechce prezradiť kde. Pohýňame sa smerom k lanovke a okúkame miestne obchodíky. Zakupujeme lístky a dozvedáme sa že lanovka je 8 minút od nás a 6 keď mierne pobehneme - píšu miestne tabuľky :-) tak teda zrýchlime krok a pekným lesíkom prichádzame k prvej stanici. Tech nie je síce über ako smerom na Zugspitze v nemecku, ale japonci nezaváhajú a strielajú nás smerom dohora na prestupnú stanicu. Tu už chvíľku čakáme (lanovka jazdí každých 15 minút) a po rozbehu nás očakáva výhľad par excelance turbo 8000 ++ dorážame na vrchnú stanicu, teplo udiera ale rezkým krokom sa poberáme na prvú vyhliadku. Cvakačky prvých panorám počasie praje, tešíme sa z výhľadu aký sa nám v japonsku už asi nenaskytne. Zisťujeme že sa dá ísť ešte vyššie. Asi kilometer do kopčeka, vraj 30 minút zapínam časomieru a prechádzam do bojovej rýchlosti. Míňam niekoľko turistov (konichiwaaaa) dorážam na prvú plošinu s chrámom. Chvíľu čakám a doráža aj mierne udychčaný Courage. Dávame krátku prestávku, prepnutie do fast módu, a po pár prudkých otočkách s ocitám na vrchole. Na požiadanie fotím akúsi japonskú dvojicu, sú mega šťastní.  Pobehujem po balvanoch, ale moc sa nelipcujem kôli trieslu. Pri chôdzi nebolí, ale neštandardné pohyby sú mi okamžite hlasené. Dochádza Courage liepa sa hore robí panorámy zvrchu. Fotíme čo to dá a sme všeobecne potešený. Schádzame dole zrýchleným krokom, schladzujeme sa vo vrchnej stanici, dávam kávu a dreň na paličke. Pri ceste nadol dávame reč s jedným US univerzitným učiteľom divadla. Celkom spokojný postarší týpek, ktorému cestu z troch štvrtín prepláca univerzita :-) v mestečku dávam kávu (honduras single origin, drip) v lokálnej pražiarni a veľmo si pochvaľujem. Kupujem praženú kolumbiu a som zvedavý čo to bude zač. Courage zatiaľ zistil že odliv nám sprístupnil Tori a tak sypeme na pobrežie. Nakladáme hirošimské parené mäsové buchty a kupujeme zopár vecí v obchodíkoch. Spokojný s dnešným dňom sadáme na motorovú plťku a ideme na stanicu k vláčiku, zložíme sa na hoteli a ideme do mesta stlačiť nejakú večeru. Po príchode k hotelu idem ešte otočiť hiroshimský hrad. Zopár nočných foto, skúšam dvojkilákový beh smerom k hotelu. Japka sú občas celkom prekvapený čo za západného diabla im to tu cinkoce. Trieslo evidentne nie je v poriadku :-/ ale aspoň sa trocha zadychčím. Sprcha, pevo, posteľ. 

Powering off

nedeľa, mája 12, 2013

Japonsko deň dvanásty

Cestovací deň. Lúčime sa s velice fajnovým Kyotom a ideme pozreť Hiroshimu. Lístky na shinkansen už máme tak dávam ešte jednu velice dobrú kávu na stanici plus si kupujem sendvič s hovädzím mäsom ktorý plánujem natlačiť priamo vo vlaku. Nasadáme na prvý spoj z dvoch s chuťou spapkám svoj prdražený sendvič a zisťujeme že vlastne už aj vystupujeme. Prvý leg má celkovo 15 min. Preskakujeme do mega komfortného shinkansenu Sakura a zapínam standby mód. Bavíme sa na dvoch španieloch ktorý si furt snažia sadnúť spolu v rezervovanom vagóne a stále ich niekto vyhodí zo sedadiel. Prichádzame do Hiroshimy presúvame sa k hotelu, check in a ideme skúmať mesto. Pri balení som zistil že budem potrebovat väčšiu tašku lebo akosi sa prestám mestiť so všetkými vecami do dvoch tašiek. Prichádzame k A-Dome čo je vcelku depresívne miesto a pokračujeme k pamätnej hale ktorá na veselej nálade nepridáva. Mierne fotíme a začína nás pomaly omíňať PMH hľadáme nejakú známu japonskú frančízu v ktorej sme už boli čo sa nám aj na koniec darí a nudle sú na ceste k stolu. Spokojný sypeme na hotel kde dostávam geret na wireless internet a nad akým špekulujem že si taký podobný kúpim. Courage sa dáva do offline módu a ja zatiaľ vírim hladiny internetov. Zaspávam na poobedňajšiu sietu, Courage ide hodiť oko do mesta. Zisťujem že chcem ochutnať miestne Okonomiyaki